Tí, ktorí študovali manažment alebo ekonómiu asi poznajú prácu Douglasa McGregora, Teóriu motivácie zamestnancov. Popísal Teóriu X a Y. Stručná a veľmi zjednodušená rekapitulácia: Teória X hovorí, že zamestnanci pracujú len toľko, aby ich nevyhodili z práce a zamestnávatelia platia len toľko, aby zamestnanci neodišli. So zodpovednosťou nikto nechce mať nič spoločné. Asi mnohí z nás poznajú také firmy. (A je jedno či sa jedná o malú alebo veľkú spoločnosť). Teória Y predpokladá, že ľudia preto pracujú, lebo milujú svoju prácu a zamestnanci sú tvoriví a zodpovední. Utópia? V našej spoločnosti pre mnohých určite. Samozrejme, Japonci vylepšili aj túto teóriu a vymysleli teóriu Z, kde firmy zabezpečia celoživotné zamestnanie a starajú sa aj o rodiny zamestnancov – toto je už čistá sci-fi na naše pomery.

Ako to súvisí s dizajnom? Skoro každú profesiu sa dá vykonávať zo zotrvačnosti aj  so zanietením. No ako sa hovorí, že v demokratickom štáte sú si všetci rovní, no niektorí sú rovnejší. Aj so zamestnaním je to (tak trošku) rovnako. Sú zamestnania, ktoré sú - aby sa pracovalo, a sú zamestnania, ktoré sú viac-menej poslaním. Dalo by sa o tom polemizovať. Verím, že tá naša dizajnérska je poslaním. Disponujeme technickou a estetickou vedomosťou na vytvorenie krásneho interiéru. Preto, byť dizajnérom je viac ako povolanie, je to poslanie, ako u lekárov (alebo učiteľov). Našu prácu sa nedá len imitovať, buď to robíme z celého srdca a tvoríme pre radosť s radosťou, alebo to rovno zabaľme. Balansujeme na tenkej hranici medzi umením a „tvrdým“ inžinierstvom. Napodiv, tá tenká hranica sa časom a nabratím skúsenosti rozširuje na šírku celého sveta.

Také „easy“ to nie je. Sme príliš racionálny, pokúsili by sme sa aj Michelangelovu fresku Sixtínskej kaplnky prepočítať na m² , aby sme určili hodnotu umenia na m². Absurdná predstava, no máme radi merateľné, vypočítateľné a štatisticky vyhodnotiteľné veci okolo seba. Nakoľko aj naša dizajnérska profesia/umenie má svoju spočítateľnú hodnotu (niekedy má hodnotu fresky sixtínskej kaplnky, niekedy nemá cenu ani toho papiera, načo je nakreslené alebo vytlačené). Sú krajiny, kde naše remeslo je na piedestáli, a preto dizajnéri disponujú vysokým spoločenským a finančným uznaním. ...a sú krajiny, kde na nás pozerajú ako na predavačov, ktorí vedia kresliť.

Ťažká predstava, aby sme tvorili bez zodpovednosti, bez použitia vlastného estetického cítenia a tvorivosti, len kresliť to, čo má klient v hlave alebo z čoho má firma najväčší zisk. Čistá teória X, z čoho mám husiu kožu. Na nešťastie toto nie je predstava, takto funguje bohužiaľ väčšina firiem, a nielen tie, ktoré zamestnávajú dizajnérov ale aj ostatné. Také spoločnosti vedia len jednu vec garantovať -  syndróm vyhorenia.

Byť dizajnérom a nemilovať vlastnú prácu je skoro nemožné. Naša práca je ako stavaná pre Teóriu Y. V podstate sa hráme, skúšame a pokúšame nové problémy riešiť vždy inovátorsky. Vytvárame pritom ilúziu krásneho bývania. Pokúšame sa čarovať s tvarmi, svetlami, farbami a štruktúrou... Je to krásna robota, rovnako krásna ako ostatné povolania. Všetci sme predurčený na nejakú prácu, na takú, ktorá nás baví a napĺňa, o čom sme snívali ako deti alebo ako dospelí. Ak sa nám to podarí môžeme si byť istý, že teória XY stráca akúkoľvek význam pre nás.

Ing.Hruskó Krisztián,PhD.

Dizajnér, president firmy Neopolis

www.neopolis.eu