Plánované opotrebovanie v dizajne

Už je to nejaká doba, čo som sa po prvýkrát stretol s výrazom planned obsolescence - plánované zastarávanie. Výraz bol použitý po prvýkrát v Amerike v 50-tych rokoch a vyjadroval snahu mnohých spoločností umelo obmedzovať životnosť svojich výrobkov a nútiť tým konzumentov k väčšej a častejšej spotrebe. Typickým príkladom sú americké autá z 50-tych a 60-tych rokov, ktorých výrazne tvary a dizajn rýchlo vychádzali z módy a tým nevedomky nútili ľudí častejšie vymieňať autá (a podporovať tým americkú ekonomiku a vlastné zisky).

Ďalšou kategóriu je jednorázový spotrebný tovar, ktorý sa tiež po prvýkrát objavil v tomto období – jednorázovými žiletkami počínajúc a fotoaparátmi na jedno použitie končiac.

Chevrolet Impala, 1959

Sú dva všeobecne uznávané pohľady na túto problematiku.

Zástancovia tvrdia, že sa musí udržať miera zamestnanosti – zamestnanci fabrík, dizajnéri a odborníci na marketing musia mať čo robiť. Ekonomika musí rásť a to sa dá jedine zvyšovaním výroby a spotreby. To následne prináša výhody pre celú spoločnosť.

Odporcovia obviňujú spoločnosti z manipulácie s ľuďmi – ťahajú z ľudí peniaze za výrobky na jedno použitie a ekologickej nezodpovednosti, pretože produkty s nízkou životnosťou generujú viac odpadu a emisií pri výrobe.

Bez toho, aby som zastával jednu, alebo druhú stranu, skúsim tento problém preniesť do oblasti nábytkového a interiérového dizajnu.

Všetci sme sa stretli s letákmi a plagátmi propagujúcimi nábytok a bytové doplnky za neuveriteľne nízke ceny. Kuchyňa, sedačka, svietidlá, čokoľvek. Človek má pri takýchto cenách pocit, že sa staré dobré časy vrátili a všetko je zas o čosi lacnejšie. A má pravdu – podľa štatistického úradu SR každoročne stúpajú ceny o x percent s výnimkou niektorých odvetví. Jedným z týchto odvetví je nábytok a bytové doplnky, ktorých cena medziročne klesá (!!!). Ako je toto možné? Nech si každý odpovie sám, no o zvyšovaní kvality nábytku sa určite nikde nehovorí. Lacný nábytok je nekvalitný, má nízku životnosť a môže byť zdraviu škodlivý. Nehovorím pritom len o populárnych lacných nábytkoch z hypermarketov, ale aj o väčšine nábytkoch bežne dostupných v obchodoch. (na túto tému som čítal pekný článok – Reálna cena najlacnejšej kuchyne - http://www.dobremag.net/realna-cena-najlacnejsej-kuchyne/ )

A dostávame sa naspäť k plánovanému zastarávaniu. Z hľadiska dizajnu sa na súčasnom nábytku nedá veľmi čo zjednodušiť a tým pádom nemá čo zastarávať – hranatý korpus a dvierka. Skôr sa bavíme v tomto prípade o životnosti, preto sa mi ako vhodnejší vidí výraz plánované opotrebovanie. Keď si kúpite kuchyňu za 800 € tak nemôžete počítať, že vám vydrží 15 rokov – mám s tým vlastnú skúsenosť. To isté platí o sedačkách, matracoch, pracovných stoloch... o celom zariadení interiéru.

Výrobcovia to vedia a všetky výhody sú týmto na ich strane. Vedia, že keď sa má zákazník rozhodnúť – zvolí si lacnejšiu variantu. Vedia, že lacnejšia varianta im dlho nevydrží a budú onedlho nútení nakupovať znovu. Takže produkciou lacných výrobkov nemajú čo stratiť. Máme slobodný trh, takže na tomto nie je nič zlé s jediným malým dodatkom – ľudia musia vedieť, že keď si kupujú nábytok za nízku cenu, musia rátať s tým, že im dlho nevydrží a budú ho musieť čoskoro vymeniť. Pretože to nie je nábytok na aký boli zvyknutí v minulosti, ale jednorázový spotrebný tovar.

Ing. Juraj Karlík

Neopolis - interior design studio

www.neopolis.eu