Príbeh jedného domčeka ... a jedného priateľstva

            Jedného dňa mi zazvonil mobil a pani, ktorá sa ozvala, sa odvolala na priateľku, ktorá jej dala kontakt na nás. Po zdvorilostných frázach prešla k jadru veci. O týždeň majú stavebné konanie, po ktorom dostanú stavebné povolenie na obnovu a prístavbu rodinného domu. Keďže projektová dokumentácia je kompletná, chcela by od nás interiér obývačky ... Takéto slová vo mne vzbudia vždy protichodné pocity :

– ako architekt mám oveľa radšej, keď projekt od počiatočného štádia vzniká v našich rukách. Formujete si ho podľa požiadaviek investora ako sochár svoje dielo a výsledkom je vaše „dieťa“, ktoré milujete a s láskou odovzdáte „milujúcemu“ investorovi. Priateľstvá, ktoré vzniknú pri takomto procese sú celkom prirodzené, vytvoríte si vzťah s ľuďmi, s ktorými intenzívne prežijete obdobie zhruba jedného roka. Ak ste na rovnakej vlnovej dĺžke, je to paráda a navzájom obohacujúca skúsenosť.

– ako interiérista nahliadnem do cudzieho diela a snažím sa z neho vyťažiť čo najviac. Niekedy je projekt fajn a ide to ako po masle, inokedy je to výzva a snažíte sa zachrániť, čo sa dá. Výsledok je však o to potešujúcejší.

            Dohodli sme si stretnutie u nich a príbeh sa začal. „Sadli“ sme si od prvej chvíle. Domáci žili pár rokov v Belehrade, ja v Sarajeve. Rovnaký humor, rovnaká životná filozofia, rovnaký vkus. Po kávičke nám ukázali projekt s otázkou, ako sa nám páči. Čo povedať? Nepáčil sa. Mierne, „v rukavičkách“, sme im naznačili, že mohlo to byť aj lepšie. Tradičná socialistická kocočka, obrovská parcela, rozhľadení investori ... škoda nevyužitej šance projektanta.

           Starý stav ...

           Domácich sme zanechali na pochybách. Po pár dňoch dostali stavebné povolenie, doplatili projekt a vybavenie. Pri ďalšej kávičke nás s rozpakami poprosili, či by sme nenaskicovali „naše“ riešenie. Pre každý prípad sme si overili, či s pánom projektantom majú vyrovnané účty a pustili sme sa do práce.

           Prvé skice ...

           Prvé vizualizácie ...

           Opäť návšteva a po prvých minútach sme vedeli, že sme ich dostali – celá koncepcia obrátená hore nohami – dom otvorený do záhrady maximálne ako sa dá. Pôvodný návrh dolepenej dvojgaráže s obrovskou asfaltovou plochou sme nahradili hmotou predstavanou na úroveň ulice, čím vzniklo obytné átrium v úrovni novovytvoreného spoločenského priestoru (z bývalej garáže) v suteréne domu, zelená strecha garáže, vodný prvok. Predstavaná hmota vstupnej haly a šatníka opticky rozbila mohutnú hmotu domu, votknuté betónové schody ako chuťovka. Majitelia boli zaskočení, ako sa dá z nepôvabného domu urobiť útulné rodinné hniezdočko. Interiér obývačky nakoniec ostal len ako čerešnička na tortičke – ten sa aj tak bude rokmi meniť, ale priestor, ktorý bol vytvorený je zážitkom sám osebe.

           A nie krutá realitka ...

   Autor : Ing.arch Kristína Kristiánová , Ing. arch. Stanislav Mráz

  Ateliér architektúry s.r.o. Košice 040 01, Zoborská 23