Začiatky výroby skla siahajú až do staroveku, prvé zmienky o nej sa objavujú približne 5000 rokov pred n. l. Sklenené gorálky, ktoré sa našli na miestach staroegyptského a starorímskeho osídlenia, potvrdzujú dlhú tradíciu ťaženia a tvarovania skla.

Sklo sa po storočia vyrábalo ručne. Remeselníci používali sklárske píšťaly, fúkali sklo vo valcových formách alebo vyrábali korunové sklo. Ručnými postupmi však bolo možné vyrobiť len malé množstvo skla a menšie okenné tabule, ktoré sa takmer výhradne používali ako vitráže v kostoloch.

Počas 17. storočia dopyt po skle vzrástol. Popri staviteľoch kostolov, ktorí používali sklo ako výplň kostolných okien, začali spôsob, ako pomocou skla uzavrieť otvory budov, objavovať taktiež stavitelia zámkov a honosných meštianskych domov. Francúzski sklári ako prví vynašli postup valcovania skla, vďaka ktorému bolo možné vyrobiť sklenené tabule o rozmeroch 1,20 x 2 metre, čo bolo do tej doby považované za nemožné.

Priemyselná výroba skla sa ale naplno rozbehla až v 20. storočí. V tejto dobe sa vo veľkom začali vyrábať sklenené tabule o veľkosti 12 x 2,5 metra za pomoci takzvanej Lubbersovej a Fourcaultovej metódy. Tie boli neskôr nahradené novšími metódami, ktoré vyvinuli Libbey, Owens a Pittsburgh.

Všetky uvedené metódy však mali jednu podstatnú nevýhodu: vyrobené sklenené tabule bolo nutné na oboch stranách zbrúsiť a vyleštiť, aby sa docielili opticky dokonalé zrkadlové sklá bez deformácii, a to bolo veľmi nákladné a časovo náročné.

Plavené sklá

Priemyslové sklo, ktoré sa dnes používa v automobilovom priemysle a v stavebníctve, sa začalo vyrábať postupom známym ako „plavenie“. Tento proces dosiahol vrchol v roku 1959 a znamenal revolúciu vo výrobe skla. Než bola vyvinutá metóda plavenia skla, sklenené tabule sa vyrábali ťahaním alebo lisovaním skloviny a následným leštením.

Nová metóda umožňuje sklu „plávať“, čím sa rozumie, že sa sklovina rovnomerne rozprestrie na povrchu kúpeľa z roztaveného cínu. Vďaka povrchovému napätiu roztaveného cínu a skutočnosti, že sklo má len polovičnú hustotu než cín, sa sklovina neponorí do cínového kúpeľa, ale pláva na hladine a rovnomerne sa vytvaruje podľa povrchu roztaveného cínu. Týmto postupom sa vytvorí dokonale súmerná plocha, ktorá zabráni deformáciám a zaručuje kryštálovo jasnú priepustnosť svetla. Znížením teploty cínového kúpeľa z cca 1000 °C na 600 °C sa viskózna hmota skloviny zmení v pevnú tabulu skla, ktorú je možné v závere procesu plavenia odobrať priamo z povrchu cínového kúpeľa. 

Cín je ideálnym materiálom k tvarovaniu skla, pretože zostáva tekutý po celú dobu procesu tvarovania a vďaka svojmu nízkemu tlaku pary sa neodparuje. Plavenie skla prebieha v ochrannej atmosfére z dusíku s prídavkom vodíku, ktorá bráni oxidácii cínu.

Ako prebieha tavenie skla

Pred tvarovaním skla metódou plavenia v cínovom kúpeli sa musí sklo roztaviť. Pred zahájením tavenia je nutné presne dodržať pomer surovín – približne 60 % kremíku, 20 % uhličitanu sodného a síry a 20 % vápenca a dolomitu. Uvedené suroviny sa rozdrtia v obrích miešačkách a potom sa zmiešajú. Zmes tvorená cca 80 % surovinovou zmesou a 20 % recyklovanou sklenenou drťou sa dávkuje do pece a taví pri cca 1600 °C. Vznikne sklo tvorené kriedou, nátronom a silikátom.

Po úprave skloviny plynnými látkami, ktorej sa hovorí rafinácia, sa sklovina vleje do stabilizačnej vane a nechá sa vychladnúť na cca 1200 °C, než sa žiaruvzdornou výpusťou presunie do cínového kúpeľa k plaveniu. Ochladená sklovina sa trvalo dávkuje alebo „plaví“ na povrch cínového kúpeľa; tento postup je možné prirovnať k vane, ktorá preteká kvôli neustálemu dolievaniu vody. Na konci plaveného kúpeľa sa z povrchu roztaveného cínu odoberá nekonečný pás skla o šírke cca 3,50 m.

V tejto fáze má pás skla teplotu cca 600 °C a je ochladzovaný na izbovú teplotu vo valcovom chladiacom tuneli pomocou presne určeného postupu, ktorý zabráni vzniku trvalého pnutia vo vyrobenom skle. Pás skla má v tejto chvíli, na konci 250 m dlhej chladiacej linky, stále teplotu cca 50 °C a prechádza laserovou kontrolou, ktorá odhalí chyby, napríklad prímesi, bublinky alebo šmuhy. Chyby sú automaticky zaznamenané a pri neskoršom rezaní odliatkov odstránené.  

Narezané odliatky sú obvykle 6 metrov dlhé, prípadne kratšie. Sklo sa reže kolmo k nekonečnému sklenenému pásu. Zrezané sú rovnako obidva boky skleneného pásu – vzniknú tak tabule plaveného skla o rozmeroch 3,21 x 6 m, ktoré sa obratom spracovávajú alebo ukladajú do rámov k ďalšiemu spracovaniu. Vyrábajú sa aj väčšie tabule o dĺžke 7 alebo 8 m. Bežná linka k plaveniu skla má dĺžku cca 600 metrov a kapacitu cca 70 000 m² skla o hrúbke 4 mm.