Keď Emil Belluš vo svojom Veľkom urbanistickom projekte pre Bratislavu definoval Trnavské mýto ako budúce centrum mesta, vychádzal z racionálnych predpokladov prirodzeného rozvoja mesta východným smerom. Idea to nebola nová, veď podobný zámer sa objavil už v súťažnom návrhu na regulačný plán Bratislavy z roku 1923 od architektov Balána a Grossmanna. Vo svojom návrhu však predvídal aj rozvoj severojužnej mestskej magistrály v priestore dnešnej Karadžičovej ulice s vyústením na nábreží Dunaja v polohe dnešnej Eurovey. Na Trnavskom mýte situoval také funkcie, ako sú kino, súbor budov odborovej centrály, stála cirkusová aréna a krytý plavecký bazén. Napĺňanie urbanistických zámerov je však dlhá a tŕnistá cesta a niekedy trvá celé generácie, kým sa vízia uskutoční. Mnohé z pôvodne navrhovaných funkcií dnes Trnavské mýto síce má, chýba mu však to podstatné – nie je námestím v pravom zmysle tohto slova, teda priestorom pre ľudí.

Rozvoj mesta sa však nedá zastaviť a cenné územie neostane dlho nepovšimnuté. Investori vycítia príležitosť, a to aj navzdory pasivite mesta, územnému plánu či liknavosti samosprávy. Nebolo to inak ani v prípade Centrálu. Na mieste pôvodnej budovy kúpaliska Centrál, ktoré sa stavalo vyše 12 rokov a paradoxne slúžilo ľuďom ani nie tretinu tohto času, vyrástol na lukratívnom pozemku polyfunkčný komplex s rovnomenným názvom. Dominuje mu výšková budova, situovaná na nároží v priestore, kde Metodova ulica ústi do Trnavskej cesty. Autori Ivan Kubík a Jana Foglová využili pozemok na sto percent a definovali tak priestor Trnavského mýta od juhozápadu.
Nová výstavba z urbanistického hľadiska jasne zadefinovala uličné priestory Metodova a Jelačičova. Výšková hmota dokomponovala sústavu dominánt v území a aspoň sčasti eliminovala dezurbanizačnú rozvoľnenosť, tak charakteristickú pre toto miesto. Navyše zvolené funkcie – obchodné centrum, hotel, plavecký bazén, súkromná klinika či administratíva – sa synergicky dopĺňajú, lákajú návštevníkov a budú bezpochyby prínosom pre obyvateľov mesta. Hlavný vstup do sústavy obchodných pasáží je logicky nasmerovaný do priestoru Trnavského mýta, najmä však k zastávkam električiek. Architekti správne vycítili potrebu riešiť aspoň zvyškový verejný priestorpred objektom a suplovať tak prácu magistrátu. Vytvorili malé námestie, či skôr priestor, ako bonus mimo pozemku investora. V tejto súvislosti komicky vyznieva neďaleký „les“ červeno-bielych zábradlí štrikujúcich sa pomedzi električkové koľaje a neartikulované kúsky „zelených plôch“. Problémom väčších stavebných celkov, ktoré rieši jedna architektonická kancelária, býva miera jednoty či rôznosti. Na jednej strane potreba stvárniť jednotlivé časti celku inak – akoby imitovať prirodzený vývoj, či odlíšiť vnútornú funkciu –, na strane druhej nevybočiť zo žánrového zamerania, štýlu. Architekti akoby neustále balansovali na tejto hrane.

Tvarovú bohatosť vyvažujú monochromatickou farebnosťou čiernej a bielej s relatívne vyváženou paletou materiálov. Trojpodlažný parter sa rozprestiera takmer na celej ploche pozemku. Z neho vyrastajú tri objemy, každý autonómneho tvaru, každý ukrýva odlišnú funkciu. Výšková dominanta je venovaná administratívnym priestorom, sídli tu spoločnosť Orange. Sympatické je jednoduché členenie fasád, vertikálnym rastrovaním autori dosahujú dojmové prevýšenie objektu. Horizontálne stropné dosky v tektonickom rytme striedajú čierne vertikálne pásy, v ktorých sú ukryté vetracie otváravé časti. V publikovanej štúdii bol objekt vyšší, čo by mu dodalo na štíhlosti a elegancii. Nižšia trojuholníková veža s oblými rohmi je hotel. Jeho fasáda pôsobí najucelenejším dojmom. Ušľachtilý hliníkový fasádny obklad v jemne mosadznom tóne je prerušovaný sústavou horizontálnych pásových okien v antracitovom prevedení. Jednotu narúša iba veľké okno na západnom nároží – skybar. Architekti sa preň rozhodli až v priebehu výstavby, fascinovaní výhľadom na Bratislavu. Bude nepochybne prínosom pre vnútornú prevádzku, trochu tvrdo však pôsobia ostré segmentové hrany bezrámového zasklenia. Objekt je zaujímavý aj po statickej stránke, pričom nad úrovňou štvrtého nadzemného podlažia prechádza skelet do železobetónovej platne, z ktorej pokračuje formou krabicového železobetónového stenového systému. Vnútornej prevádzke hotela dominuje galéria prechádzajúca celou výšku objektu, presvetľuje vnútorný priestor a vytvára zaujímavú platformu pre sociálne interakcie. Tretia, relatívne malá, hmota prenajímateľných komerčných priestorov, v ktorých podľa slov architekta Kubíka bude sídliť privátna klinika, je jednoduchý hranol obložený z väčšej časti čiernym sklom, osadený na rohu Miletičovej a Jejačičovej ulice. Nárožie je akcentované sústavou masívnych pilierov prechádzajúcich cez dve, miestami až tri podlažia. Architekti tak vytvorili chránený priestor, podlubie, do ktorého sú orientované vstupy. Všetky spomenuté objemy „sedia“ na trojpodlažnej rozľahlej hmote obchodného centra. Špecifikom obchodných centier je, že nepotrebujú okná, pre niekoho úľava, pre iného problém. Autorský tandem Ivan Kubík a Jolana Foglová vyriešili túto dilemu použitím skleneno-hliníkovej fasády štylizujúcej čiarový kód – symbol obchodu – obľúbený motív ostatných rokov. Dominantným krédom, a zdá sa mi, že aj zámerom architektov, je bohatosť – bohatosť vnemov, priestorov, objemov a tvarov. Tá sa naplno prejavuje najmä vo vnútorných priestoroch, kde pôsobí adekvátne. Vstupujúc do vnútra privíta vás iný svet, ponúkajúci mnohé priestorové vnemy či prekvapenia. Cirkulácia návštevníkov je založená na dvoch paralelných pasážach, ktoré sú zokruhované, čím umožňujú plynulý pohyb. Každá má svoju vlastnú identitu a hierarchiu. Priestoru dominuje centrálna pasáž obohatená o sústavu kruhových, respektíve eliptických galérii. Priestor tak graduje smerom nahor, aby vyvrcholil na streche, na najvyššom obchodnom podlaží, kde je situovaný food court. Zastrešený zvlnenou mäkkou oceľovo-sklenenou konštrukciou vzdialene pripomína miniatúru londýnskej Waterloo Station architekta Grimshawa. Strecha – to je samostatná kapitola. Plná ľudí, priestorov na stretávanie a zelene dáva tušiť, že to bude, ak počasie dovolí, jedno z najobľúbenejších miest domu. Architekti ponúkli alternatívu – keď nie je námestie pred budovou, čo tak urobiť ho na streche... Výstavba polyfunkčného objektu Centrál je dobrým znamením, že nákupné centrá sa sťahujú z periférie do centra. Stále však ostávajú veľkým problémom priestoru Trnavského mýta jeho rozľahlosť a nejasne definované hranice. Jediný objekt, hoci prešpikovaný atraktivitami, ozajstné námestie nevytvorí. Priláka ľudí, možno aj ďalších investorov a snáď vytvorí tlak na samosprávu zaoberať sa verejným priestorom koncepčne a v širších súvislostiach. Na nedávnej konferencií na tému Mesto a developer objasnil hlavný architekt Viedne

Kurt Puchinger spôsob, akým mesto pristupuje k tvorbe územného plánu. Tento dokument má vo Viedni významný kvalitatívny nástroj, ktorým dokáže efektívne ovplyvňovať rozvoj mesta – vytipovaním a stanovením si priorít konkrétnych území v meste. Tieto sú riešené prednostne a v spolupráci s investormi. Som presvedčený, že ak by Bratislava prevzala viedenský model, územie Trnavského mýta by bolo zaradené k tomu najcennejšiemu, ktorému je potrebné venovať zvýšenú pozornosť so zreteľom na koordinovanie investičných procesov s cieľom vytvoriť živý mestský a kvalitný verejný priestor adekvátny centru hlavného mesta.

Andrej Alexy

Dodávateľom interiérovej zelene do nákupného centra bola spoločnosť - RHAPIS, spol. s r.o.
Dodávateľom sadových úprav a strešných záhrad bola spoločnosť CarniHerba. Predstenové inštalačné systémy pre závesné záchodové misy i všetky sifóny v objekte dodal český výrobca sanitárnej techniky, spoločnosť Alca plast, s.r.o.