Neviem ako Vy, ale keď vidím skvelý kúzelnícky trik, tak zvedavosť mi nedá pokoj: ako kúzelník dokáže trebárs prejsť cez sklo, levitovať, alebo hodiť mincu do uzavretej plechovky. Novodobí mágovia a ich „ilúzie“ sú pre mňa absolútnou špičkou aj záhadou. Ich predstavenia sú neuveriteľným mixom talentu, tréningu a fantázie. Kto by sa nechcel pozrieť za kulisy? Okrem mňa určite aj mnohí z Vás by chceli vedieť, ako to robia?

 Týmto článkom by som chcel priblížiť našu robotu laikom a posvietiť si za pozadie našej práce. Naša dizajnérska práca je obdobne kúzelná. My totiž tiež vytvárame ilúzie – ilúzie krásneho bývania. Pokúsime sa pritom čarovať tvarmi, svetlami, farbami a štruktúrou... Sám seba pokladám za šťastného človeka, a nie preto, lebo vo väčšine svojho času robím, čo som chcel celý život, ale preto, lebo osud mi doprial pracovať so skvelými „kúzelníkmi“ nášho remesla.

Na charakterizovanie výnimočného, tvorivého dizajnéra som našiel celkom dobrú definíciu v Business Insideri – „Väčšina ľudí myslí reprodukčne, čo znamená, že prehodnocujú nápady a hľadajú riešenia, ktoré v minulosti fungovali. Na druhú stranu, géniovia myslia produktívne, čo znamená, že vždy na nový problém nahliadajú novým spôsobom.“ Každý nový interiér nesie v sebe sľub, vytvoriť  niečo nové a výnimočné. Zariaďovať byty podľa šablóny je hriech. Nahovárať ľudí, aby bývali  v typizovaných interiéroch je ako nútiť ich nosiť uniformu. Nie všetkým to vyhovuje. Ten dizajnér alebo architekt, ktorý sa snaží všetko zariadiť rovnako, je skôr obchodníkom než tvorivým človekom. Ako vymyslieť síce peknú čiapku a hľadať hlavy, čo do nich pasujú a nie naopak.

Čo podľa mňa najviac charakterizuje naše remeslo? Talent a ego. No málokedy sú tieto pojmy v harmónii. Nájsť ich rovnováhu - byť profesionálom - je otázkou času a nesmierne veľa práce. V ideálnom prípade 2-3 roky projektovania, kým sa dizajnér  dostane do „formy“, čiže bude pripravený úplne samostatnej tvorby. Mnohí si myslia, že talent je otázka génov - výsada šťastlivcov - buď sa s ním niekto narodí alebo nie. No pravda je taká, že všetci sa narodíme s talentom. Do školy by sme mali chodievať, aby náš talent rozvíjali a aby nás naučili technické a technologické základy nášho remesla. V skutočnosti, v škole nadobudnuté vedomosti a školou rozvinutý talent väčšinou nestačí nielen na samostatnú prácu, ale ani na začatie života. Nie je to len vina školy, je to komplexný problém. Čerství absolventi majú neskutočný problém vyprodukovať za týždeň trebárs konferenčný stolík, ktorý sa im aj páči. O tom, že ráno o siedmej sadnú k počítaču a tam už sedí múza na monitore čakajúca na nich, je pre nováčika utópia, ale pre skúseného dizajnéra bežná prax. Dôvodom je málo trénovaný „dizajnový sval“ :). Kresliť, kresliť, kresliť! Znie to ako obyčajná fráza, ale v skutočnosti za ňou je oveľa viac moci než sa to zdá na prvý pohľad. Pomerne často sa stretávam s otázkou: skadiaľ majú dizajnéri toľko nápadov? Ako môžu ešte niečo nové vymyslieť? Jednoducho. S nápadmi je to ako s láskou, čím viac dáme, tým viac sa nám dostane. 

Dvojročný vývoj jednej našej „kúzelníčky“: Vstupná práca a posledná samostatná práca.

Ako je to teda s tým vývojom talentu? Niekedy je to jasne horiaci plameň, ktorý sa rozvinie časom do „ohnivej smršti“. U niekoho talent je ako ľadovec, na začiatku vidieť len kúsok – len niečo tušiť,  skutočná veľkosť sa ukáže postupne len za 2-3 roky kreslenia. (A teraz o technickom zlepšení ani nerozprávam.) Niekedy u dizajnéra talent je len bežný, možno tuctový ako zem, ktorá nič neukáže a na ktorej nič výnimočné nerastie. No po mnohoročnej ťažkej práci a staraní plodí prekrásne kvety - pomocou vytrvalého „tvrdého“ kreslenia sa mení dizajnér na skvelého dizajnéra.

Ani dlhoročná prax nemusí byť garanciou výnimočnosti, lebo nie je jedno čo a ako kresliť. Ak pracuje dizajnér „reprodukčne“ - čiže kreslí stále dookola to isté s malými zmenami v rovnakom štýle, tak skôr či neskôr vyhorí – nebude schopný tvorivej práce. Mnoho talentovaných dizajnérov, ktorí skončia trebárs v kuchynských štúdiách po škole za pár rokov už nebudú schopní prekročiť svoj vlastný tieň. Múza sa vytratí, prestanú tvorivo rozmýšľať, pracujú zo zotrvačnosti. Prepnú na akýsi vnútorný autopilot. Z toho sa dostať, je ešte možno horšie, ako pracovať znovu po veľmi dlhej vynechanej dobe.

Druhá charakteristická dizajnérska črta je ego. Sledovať jeho vývoj je hoden divadelného predstavenia. :) U dizajnéra je to rovnako dôležitá vlastnosť ako u herca narcizmus. Ak dizajnér nemá dôveru v seba a neverí v správnosť vlastnej práce, tak sa veľmi ťažko presadí samostatne v profesionálnom živote. Ako rastie prax, časom pribudne aj sebadôvera a dobehne talent. Môže to byť aj naopak. Často k bežnému talentu pribudne vysoké ego. (Ale stačí párkrát padnúť „na hubu“ – najlepší pucung od šéfa, najhoršie od klienta) a vráti sa do normálu. Keď ani toto nepomôže, tak dizajnér je stratený prípad, ktorý do konca svojho života bude presvedčený o svojej genialite a nezmýliteľnosti, a preto nebude schopný rastu. Moja bežná skúsenosť, že sebadôvera prudko narastie po 3-4 podarených projektoch... ...a ustáli sa na správnej úrovni, keď skutočne začne rozumieť svojmu remeslu.

Každá spoločnosť ináč pozerá na nás – dizajnérov. Sú krajiny, kde naše remeslo je na piedestáli, a preto dizajnéri disponujú vysokým spoločenským a finančným uznaním. ...a sú krajiny, kde na nás pozerajú ako na predavačov, ktorí vedia kresliť. Disponujeme technickou a estetickou vedomosťou na vytvorenie skutočne krásneho interiéru. Preto, byť dizajnérom je viac ako povolanie, je to poslanie, ako u lekárov (alebo klaunov :)). Našu prácu sa nedá len imitovať, buď to robíme z celého srdca a tvoríme pre radosť s radosťou, alebo to rovno zabaľme. Nie sme výnimoční, do konca ani naša práca nie je výnimočná. Výnimočné je, že pomocou interiéru dokážeme pôsobiť ľuďom radosť.

Ing.Hruskó Krisztián,PhD.

Dizajnér, president firmy Neopolis

www.neopolis.eu