Kedysi som spolupracoval s jednou výrečnou architektkou. Ona sa so mnou podelila o myšlienku,  ktorou zvyknem utešovať našich dizajnérov, keď ich projekt dajú klienti prerábať. „Úloha interiérového dizajnéra môže byť veľmi nevďačná, lebo do interiéru sa každý „rozumie“ a bude polemizovať o presný odtieň steny alebo o vzdialenosť medzi poličkami – kým architekti majú tú výhodu, že ak má niečo viac než 4x4x4 metre, tak s tým sa už klienti vedia ťažko stotožniť, ergo už do toho toľko nemudrujú.“ Som presvedčený, že architekti by o tom vedeli rozprávať... :)

Trafiť sa do vkusu ľudí je všeobecne ťažká úloha, v niektorých prípadoch nemožná. Týmto článkom neuľahčím prácu projektantom, ale pokúsim sa „našepkať“, ktorého klienta uprednostniť a ktorého radšej odmietnuť.

Na začiatku svojej kariéry som sa nesmierne tešil, keď ma oslovil zákazník. Bral som každú prácu, nehľadiac na klienta. Až časom, keď som sa už párkrát spálil, začal som selektovať, koho prijať a od koho dať radšej ruky preč. Niekedy sa dalo ľahko vyhovieť klientskym požiadavkám, niekedy sa projekt  musel prerábať mnohokrát, kým získal finálnu podobu, a boli veru aj také prípady, keď som s hanbou odišiel, lebo aj keď som sa všemožne snažil, netrafil som sa do klientovho vkusu a musel som mu vrátiť naspäť peniaze. Vtedy mi  nič iné nezostalo len skúsenosť.

S určitou nedôverou sa chovám ku klientovi, ktorý chce od nás minimálne dve varianty na svoj interiér. Je to jasný signál, že po odovzdávaní bude chcieť aj tretiu, štvrtú, x-tú variantu. Keď je hotová konečne tá finálna, tak sa vráti k tej pôvodnej (len veľkým oblúkom) - lebo predsa tá bola tá najlepšia. Okrem toho, že zabijeme veľa času prerábkami, dostaneme sa do časového sklzu  s ďalšími projektmi. Taká práca nám môže hodne sťažiť život. Počet úprav projektu závisí vždy od trpezlivosti projektanta. Úpravy často majú len jednu funkciu - klient sa chce len podvedome presvedčiť, že naozaj ten pôvodný návrh bol najlepší. Ostatné varianty  ho len zbavia pochybností. Platí pravidlo - čím starší a skúsenejší dizajnér, tým menej prerábok, čiže tým menší oblúk. Skutočný profík dovolí len raz upraviť projekt. Akceptuje len také zmeny, ktoré sú k veci a majú skutočný prínos do hotového diela. Ale nemôžeme zabudnúť, že klient pozná najlepšie svoje vlastné potreby. Keď predsa  bude trvať na dvoch variantách, tak odporúčam v takomto prípade zhotoviť jednu skvelú a jednu podpriemernú verziu. Hádajte ktorá prejde? :)

Úlohou projektanta nie je nakresliť to, čo klient diktuje, ale pochopiť jeho skutočné potreby a na základe toho navrhnúť krásne profesionálne dielo. Projektant nie je ruka, ale hlava! Keď si taktovku necháme vybrať z ruky „len aby už nám dali konečne pokoj“, tak to  s veľkou pravdepodobnosťou dopadne zle. Nakreslíme nejakú somarinu na čom klient trvá. Investor po realizácií zistí, že to bol skutočný prešľap z jeho strany (trebárs vaňa v spálni). Nebude sa s tým chváliť, že na tom trval on, ale namiesto toho povie, že to tak nakreslil projektant. Nešťastníka architekta/dizajnéra budú brať ako totálneho diletanta. Nikomu to neprospieva.

Takže prvý typ klienta, od koho treba dať ruky preč je ten, ktorý veľmi presne vie čo chce. Nedovolí dizajnérovi, aby realizoval svoje nápady, ktoré už má empiricky overené. Trvá na svojom. Takému zákazníkovi i  keď nakreslíte presne to čo chce, a nebude sa mu to páčiť (čo je dosť veľká pravdepodobnosť), tak v jeho očiach budete absolútne neschopný, lebo nedokážete  ani tie jeho základné požiadavky spracovať. Nájde nejaký nepodstatný detail na projekte, ktorý ste kreslili sami od seba a bude sa nato vyhovárať, že ste to celé pokazili a chce peniaze naspäť. V horšom prípade projekt zoberie, realizuje a všetky nepodarky Vám bude vyčítať, že „čo ste to tam nakreslili?“

Druhý typ klienta, koho treba elegantne odmietnuť, je presne pravý opak toho prvého - ktorý  vôbec nevie, čo chce. Nedokáže definovať, čo sa mu páči, alebo čo nie, lebo všetko sa mu páči. Budete kresliť prvú, druhú, x-tú variantu. Jeden projekt bude lepší ako druhý, no klient spokojný nebude. Prijať takú zákazku je veľký risk a garantuje mnohonásobne dlhšiu prácu ako ste očakávali.

Koho teda prijať? Odpoveď je jasná - takého zákazníka, ktorý aspoň trošku dokáže definovať, čo sa mu páči a čo nie. Možno má dosť konkrétne predstavy, ale dovolí, aby ste projekt viedli Vy, akceptovaním jeho požiadaviek – našťastie, títo ľudia sú vo väčšine.

Na záver ešte jedna malá rada pre interiérových dizajnérov. Nepokúšajte sa projekt konzultovať s manželmi. :) Môže byť hocijako výrazný a kompetentný, hlavné slovo pri tvorbe interiéru majú vždy manželky! Aj keby ste vytvorili to najkrajšie dielo na svete a nespýtate sa na názor pani domácej, tak ste skončili - projekt Vám neprejde. A zrazu cholerický manžel s jasnou predstavou  je až podozrivo tichý. Tvoriť interiér je skvelá práca, aby ste si to užili čo najviac, naučte sa z času na čas povedať klientom - NIE.

Ing.Hruskó Krisztián, PhD.

Dizájner, prezident firmy Neopolis

www.neopolis.eu