Pôvodný „Generation Next“ som napísal pred troma rokmi a medzičasom sa rozrástol na trilógiu. Za tie uplynulé tri roky práve tá budúca generácia ma naučila nielen rešpektu, ale dôvere k mladým ľuďom. Ich postoj  k práci a k životu ma donútil premýšľať aj o budúcnosti vlastnej firmy. Neprišiel som na nič svetoborné, len existujúce známe fakty som dal do súvislostí a vytvoril som z toho akúsi štruktúru, ktorá je aplikovateľná pre väčšinu firiem, nielen pre tú našu.

Nezačínam práve chválou. Za posledné tri roky nenastala žiadna významná zmena. Väčšina mladých absolventov rôznych vysokých škôl sú ešte stále nepoužiteľní ani na prácu ani na podnikanie. Je to komplexná chyba vysokých škôl, sociálneho systému,  samotných mladých ľudí a dokonca ich rodičov a zamestnávateľov.

My „starí“ si síce môžeme právom nahovárať, že my sme boli iní, že sme mali iné podmienky, že sme vyrastali v nedostatku, že sme museli  pracovať, aby sme niečo mali, že nás profesori triedili, atď...   Len sme akosi zabudli, že za posledných pár rokov vznikol voľný trh práce, ktorému sme sa aj my ledva prispôsobili a na ktorý sme vôbec nepripravili mladých ľudí.  Dokázali sme im len sťažiť podmienky, aby si našli adekvátnu prácu. Ako?

Školy (česť výnimkám) zvoľnili so svojho vysokého štandardu. Akosi im už nezáleží do akej miery sú ich absolventi profesionálne pripravení. Odborné vyučovanie, prax aj samotné zaťaženie študentov je minimálne. Kvôli kvôte kvantita vyprodukovaných bakalárov a magistrov je prvoradejšia ako ich kvalita. Počet vysokoškolských absolventov z roka na rok rastie, ale vyučených odborníkov so stredných škôl klesá. Odborných pedagógov je čoraz menej, lebo tí schopnejší si radšej zvolia súkromný sektor, kde si nájdu lepšie uplatnenie.

Sociálnemu systému toľko, že v mnohých európskych krajinách urobili prieskum a s hrôzou zistili, že viac ako 50% ľudí do 30 rokov žije s rodičmi a v živote ešte nepracovali. Buď ich nezobrala žiadna firma – tí radšej uprednostnili starších skúsenejších pracovníkov, alebo štátna sociálna sieť je natoľko silná, že nemusia mladí vôbec pracovať, aby mali dostatok peňazí na život.

Mladá generácia má prístup k toľkým informáciám, o čom  sme my ani nesnívali, ktoré vôbec nedokážu využívať. Ako keby to množstvo informácií im zničilo schopnosť snívať a premýšľať o budúcnosti. Veľmi zriedkavé je nájsť takého mladého človeka, ktorý dokáže povedať nielen pred prijímačkami, ale aj často počas školy, čím chce byť. Škola im poskytne kopu voľného času, ktorý nedokážu využiť - nič nerobia so sebou, aby sa profesionálne zdokonaľovali. Dokončia školu, dostanú do ruky diplom a potom plačú, že ich nikto nechce ...a oni zato nemôžu. Resp. vyštudovali odbor, ktorý je im nanič.  

Ich rodičia, to všetko vidia, ale nechajú to tak, lebo „aj tak bude nejako, veď naše dieťa si niekedy nájde nejakú prácu a dovtedy môže žiť u nás“. Ich chybou je aj to, že namiesto toho, aby podporovali snahy svojich deti stať sa trebárs tanečníkom, alebo cukrárom,  nútili ich na vysokú školu. Z talentovaného dieťaťa, z ktorého by sa mohol stať úžasný tanečník alebo fenomenálny cukrár, sa stane priemerný účtovník, alebo podpriemerný právnik.

A my staršia generácia sme zas ako medvede na Slovensku, už máme svoje ťažko vybudované teritórium/prácu, odkiaľ mladých vyháňame na perifériu.

Túto, celú zdanlivo bezvýchodiskovú situáciu, sme sa rozhodli s kolegami zmeniť. Nie globálne, len tak v rámci našich možností. Začali sme aplikovať vo firme model, ktorý pomôže nájsť nielen schopných zamestnancov, ale pomôže šikovným mladým ľuďom nájsť po skončení vysokej školy bez problémov dobré zamestnanie.

Začalo to pred necelými dvoma rokmi, kedy sa k nám hlásila jedna študentka dizajnérka,  ktorá chcela v našej firme pracovať. Čerstvo ukončila druhý ročník, vedomostí veľa nemala, ale tvrdila „že keď treba, tak bude variť kávu, upratovať kanceláriu, len aby mohla pracovať v dizajnérskom štúdiu“. Prijali sme ju pod dvoma podmienkami: 1. musí sa viditeľne zlepšovať, 2. musí dokončiť školu. Mala obdivuhodný postoj k práci a tým si nás aj získala. V rovnakom čase sme prijali dvoch absolventov. Takže sme mali troch nováčikov, ktorým síce  postoj k práci a ochota učiť sa nechýbala, ale ich vedomosti neboli ani zďaleka dostačujúce. Tak sme sa rozhodli, že ich naučíme všetko to, čo vieme aj my. Absolvovali u nás prednášky a cvičenia, o ktorých sme vedeli, že na škole nemali, ale interiéroví dizajnéri to nutne potrebujú k práci/životu. Zaradili sme ich k šéfdizajnérovi, ktorý sa o nich staral - učil, profesionálne ich zdokonaľoval a cibril ich talent. Podľa získaných vedomostí dostali prácu, ktorú sme platili podľa výkonu. V prvých mesiacoch to veru nebola žiadna sláva, ale časom a nadobúdaním ich vedomostí a schopností sa to začalo podobať normálnej výplate.

Prečo to vlastne spomínam? Mám na to veľmi jednoduchý dôvod. Naša „Benjaminka/študentka“ za dva roky tak napredovala, že sa nestíhame čudovať. Krásne rozvíja svoj talent, jej ovládanie kresliacich programov by jej mohol závidieť aj profi dizajnér. A ešte stále je vo fáze vývoja a profesionálneho rastu. Robí súbežne školu a pracuje/zarába. Okrem toho u nás vo firme získané skúsenosti zúžitkuje aj v škole.

Práve ona bola príčinou toho, že keď sme potrebovali nových dizajnérov, nečakali sme  na nových uchádzačov, ale cielene sme vyhľadali schopných a šikovných študentov. Bohužiaľ, musím skonštatovať, že sme čakali o čosi viac nadaných študentov. Na väčšine školských prác bolo vidno, že sa k tomu venovali len minimum, čo sa od nich očakávalo, alebo ešte menej. Obávam sa, že títo ľudia sa aj  práci budú venovať len toľko, aby ich stadiaľ nevyhodili.

Nevýhodou tejto formy náborovania nových pracovných síl je, že ich vedomosti ešte nie sú také, ako vedomosti absolventov,  preto sa k nim musíme viac venovať. Ani ich pracovné zaťaženie nemôže byť ako u bežných zamestnancov, lebo musíme akceptovať, že ešte chodia do školy. No výhody stážistov ďaleko prevyšujú nedostatky. Okrem toho, že dokážeme vybrať talenty so schopnosťami aké firma potrebuje. Dokážeme ich profesionalizovať a formovať už len tým, že ich učíme. Na začiatku im nemôžeme platiť plnú výplatu, lebo ešte nemajú taký výkon, aký firma vyžaduje, ale časom sa to normalizuje. Nakoľko sú ešte študenti, tak im to nevadí. Výcvik nováčika na samostatného dizajnéra trvá 3-4 roky, za ten čas súbežne s profesionálnou kariérou dokončia školu a dostanú diplom. Rovno nastúpia  do firmy už ako profesionálne vycvičení skúsení vedúci dizajnéri. Preto verím že fluktuácia bude minimálna.

Tento spôsob získania má výhody pre všetkých. Zaručuje, že talentovaní a šikovní mladí ľudia neskončia niekde pri pokladni, ale budú pracovať vo vytúženom odbore. Profitujú aj školy, lebo časť ich absolventov bude skutočne odborníkom po získaní diplomu. Rodičia budú mať samostatné deti, ktoré už majú nadobudnuté pracovné návyky. Štát tiež získa, lebo časť čerstvých absolventov už nepôjde na podporu, ale sa stane riadnym zamestnancom alebo živnostníkom a nezaťažia štátnu pokladňu. Firmy, ktoré si dali tú námahu a venovali sa výcviku mladých, získajú skvelú pracovnú silu, čo im uľahčuje pôsobenie na trhu.

Myšlienka pracovať s mladými nie je nová, ani inovatívna. Právnické firmy v USA dlhodobo sledujú najschopnejších študentov na elitných univerzitách. Keď skončia, absolventi firmy ich sami vyhľadávajú a ponúkajú im miesto koncipienta. Za pár rokov sa  z koncipienta  stane plnohodnotný právnik. Mladí sú si vedomí, že ich snaha v škole sa oplatí. Ich skvelý výkon v živote a v profesionálnej kariére zvyšuje rating a záujem o ich alma mater. Preto aj škola dbá na to, aby kvalita vyučovania a pedagógov bola stále lepšia. Neboja sa vyhodiť nezainteresovaných študentov, lebo počet uchádzačov je oveľa vyšší ako je kapacita školy.  

Každý odbor (nielen právnik alebo dizajnér) by mohol použiť podobný model. Firmy ktoré chcú prežiť, potrebujú ako soľ pracovitých a talentovaných ľudí. Tento model by určite  vyžadoval istú reštrukturalizáciu vo firemnom systéme, ale tá snaha by časom priniesla svoje ovocie. Každý majiteľ, ktorý stavia svoju firmu na večnosť, si musí uvedomiť, že šikovný, schopný generation next je základom nielen ich prosperity ale aj našej budúcnosti.

Ing.Hruskó Krisztián, PhD.

Dizájner, prezident firmy Neopolis

www.neopolis.eu