Na slovenskej architektonickej scéne je ateliér gutgut etablovaným tvorcom. Dá sa smelo povedať, že má svoj rozpoznateľný rukopis. Keby som ho mal charakterizovať, nazval by som ho low-tech „minimalizmom“ s prvkami ľudského rozmeru. S ortodoxným minimalizmom má v skutočnosti spoločné len akési oprostenie sa od zbytočností a život obyvateľa interiér ďalej dotvorí a nijako mu neublíži. Diela ateliéru bývajú zvyčajne bez prázdnych efektov, ktoré by sa pokúšali zachraňovať konvenčnú nudu. Architektmi často používanú frázu o „materiálovej pravdivosti“ gutguťáci napĺňajú vo svojich dielach do bodky. Sympatické na ich štýle pre mňa je, že nejde o ukričaný extrém, ale o vlastnú líniu v slovenskej realite a zároveň v globálnom mainstreame.
Všetko, čo som spomenul, spĺňa z veľkej časti aj byt na Páričkovej ulici v Bratislave. Ide o trojpodlažný mezonet nadstavaný na pôvodnej budove s veľmi skromným pôdorysom približne 30 metrov štvorcových. Investorom bol stály klient, ktorému ateliér gutgut riešil pred časom interiér podnikania a ktorý je stotožnený so štýlom, ktorý ateliér ponúka. Byt je v tomto momente pripravený pre bývanie páru a inak je stále v procese dokončovania. Využitie nezariadeného tretieho podlažia je ešte otvorené.

Hoci je pôdorys dosť limitujúci, vzhľadom na životný štýl majiteľa a počet obyvateľov nebolo potrebné riešiť nejaký závažný priestorový kompromis. Vstupom do bytu sa dostávame v podstate ihneď do obývačky. Chodbu alebo vstupnú zónu pocitovo tvorí vložený kubus s toaletou v jednom rohu miestnosti a samonosné vretenové schodisko prechádzajúce všetkými podlažiami v náprotivnom rohu. Toto „odhryznutie“ z priestoru ešte vymedzuje hrana galérie, ktorá spája prvé a druhé podlažie. Pôvodný drevený strop na prvom a nakoniec aj v druhom podlaží je obnažený. Surovosť materiálu, ktorý nebol developerom plánovaný ako pohľadový, je zjemnená v celom priestore bielym náterom a tvorí protipól k ostatným jemnejšie spracovaným prvkom.
Materiálovo celému bytu kraľuje preglejka s povrchovou vrstvou z borovicovej lúpanej dyhy. Touto technológiou výroby sa dosahuje síce neprirodzená, ale silno ornamentálna kresba dreva. Všetky predeľovacie steny sú vyrobené zo spomínanej preglejky stolárskymi konštrukciami, ktoré ponúkli spojenie funkcie rozdelenia miestnosti v kombinácií s úložnými priestormi. Obytný priestor prvého podlažia zlúčil skromnú obývačku, pomerne veľkorysú jedáleň a funkčnú kuchyňu. Priestor galérie je vlastne dosť úzky, vymedzuje zónu obývačky. Na druhom podlaží je zadebnený originálnou výraznou preglejkovou stenou s uzatvárateľnými priezormi do alebo skôr zo spálne. Opozitná stena je posiata obrazmi jemne nad úroveň druhého podlažia. Je škoda, že v galérii nie je možnosť väčšieho odstupu pre vychutnanie si pohľadu na peknú drevenú stenu. Napriek tomu nepôsobí priestor ako neprirodzený vertikálny tunel. Dole vnímame celú miestnosť a kovové biele veľmi subtílne schodisko necháva priestor, aby sa rozpínal cez podlažia aj do iných smerov než len nahor. Kuchynský kút je dizajnovo veľmi jednoduchý, ale má viaceré komfortné detaily, ktoré sú k prospechu užívateľa. Priestor obývačky je zložený z troch svojbytných prvkov. Nenápadnej sedačky, brutálneho konferenčného stolíka vyrobeného z jedného kusu masívneho topoľového dreva (jeho rozmery naznačujú, že kmeň, z ktorého kus vzišiel, patril starému stromu s príbehom) a z tvarovo subtílnej, farebne dominantnej oranžovej plechovej police/lavice. Príprava na budúci kozub v podobe plechových rúr celkom symbioticky zapadá do prostredia a nijako neruší. Na druhom podlaží sa nachádza spálňa, kúpeľňa s toaletou, šatník a hospodárske úložné priestory. Schodisko od miestnosti oddeľuje jednoduchá kovová polica v tom istom prevedení ako  schody.

Táto pokračuje až na tretie podlažie popri schodoch v priestore, ktorý bol pre ňu zrejme vytvorený. Hoci vyzerá jednoducho až archetypálne, architekti sa museli popasovať so situáciou, že vlastne visí v priestore na konzolách a kvôli rozmerom musela byť montovaná na mieste z viacerých častí. Neviem si predstaviť všetky problémy s týmto spojené, ale tu vzdávam hold celému realizačnému tímu. Podlaha tohto podlažia je z borovicovej preglejky a tiež miestnosť spálne je ňou celá obalená. Stena s priezormi do galérie je z tejto strany policová. Posteľ je veľkorysá z masívneho dreva. Spálňa plynulo prechádza do kúpeľne. Tá sa dá oddeliť posuvnými dverami sýto žltej farby, ktoré sa dajú roztiahnuť na dĺžku steny a uzatvoria spálňu. Znova veľmi originálne a efektné riešenie, ktoré umožnilo denným svetlom presvetliť celé podlažie. Kúpeľňa by mohla byť samostatnou odvážnou a kontroverznou kapitolou. Je priechodná zo spálne do šatníka a ku schodisku. Jej priestor je opäť vytvorený stolársky, skriňami. Záchod a sprcha sú spolu uzatvorené v čírom sklenenom hranole. Je dosť veľký, aby nenastávala kolízia týchto dvoch funkcií a hoci pôsobí veľmi jemne a výborne, z psychosomatického hľadiska ho považujem za dosť veľký „fail“. Je nepríjemné, že toaleta je čiastočne viditeľná už zo schodiska (tu skončí každá romantická predstava). Jednej z najzraniteľnejších pozícií pre človeka mohli architekti dopriať viac súkromia. Život ukáže, či vytvorili stresor, a neprekvapilo by ma, keby časom pribudla nejaká pieskovacia fólia. Samozrejme, pokiaľ je klient, pre ktorého bol byt pripravený, s týmto riešením plne stotožnený, sú moje konštatovania irelevantné. Tretie nezariadené podlažie v súčasnosti majiteľ využíva ako meditačno-jogínsku miestnosť. Schodisko uzatvára spomínaná polica, ktorá celkom prechádza cez jeden aj pol podlažia a tu svojou výškou vytvára elegantný predeľovací pult. K podlažiu patrí aj pomerne veľká terasa so subjektívne zaujímavým výhľadom na strechu starej pradiarne. Celkový dojem z bytu je napriek mojim výhradám na výbornú. Často sa stáva, že interiéry, ktoré sú prezentované v médiách na pár vyumelkovaných obrázkoch, bežné používanie úplne prevalcuje. V tomto interiéri to nehrozí, neporiadok zo žitia iba zvyšuje pôvodnú útulnosť. Aby ste toto dosiahli, nesmiete návrh zaťažovať formálnymi riešeniami, čo je, myslím, správne.

Zdroj časopis: EUROSTAV