Sférické skreslenie je sprevádzané zreteľnou chromatickou aberáciou. Svetlo rôznych vlnových dĺžok sa lomí v rôznom rozsahu, čo vytvára rôzne farebné prstence okolo objektov, ktoré práve sledujeme. Oko je teda veľmi nedokonalý optický prístroj, na sietnici vytvára priestorovo a farebne skreslený obraz. My tieto chyby však pri vnímaní okolitého sveta nepozorujeme. To znamená, že musí byť nejakým spôsobom odstránené počas spracovania v mozgu.

Okrem toho tu nájdeme niekoľko ďalších rozdielov medzi obrazom na sietnici a tým, čo vlastne vnímame. Ak vnímame objekty, ktoré sú usporiadané v priestore, na sietnici je potom ich rozmiestnenie skreslené. Štvorec vnímaný z uhla sa nám na sietnici javí ako lichobežník. Podobne skreslený je aj lichobežníkový povrch z prednej strany alebo neobmedzený počet hranatých tvarov usporiadaných v určitom uhle. Jediný tvar, ktorý vnímame tak, ako by sme ho skutočne vnímať mali, je štvorec. Vnem štvorcového tvaru zostáva konzistentný, aj keď sa divák alebo objekt vzájomne pohybujú. Tvar premietaného objektu na sietnici sa neustále mení v dôsledku zmeny perspektívy. Vnímanie teda nemôže byť čisto len vykresľovanie obrazu na sietnici do našej vedomej mysle. Všetko je predovšetkým výsledkom toho, ako je daný obraz mysľou interpretovaný.

Percepcie (vnímanie) tvaru napriek tomu, že sa obraz na sietnici mení s meniacou sa perspektívou.

a) Vnímanie tvaru na základe tvorby tieňa, ak chýbajú kontúry.

b) Rozpoznanie celkového tvaru odhalením základných údajov o objekte.

c) Priradenie farby k príslušnému zaznamenaným vzoru. Centrálne šedé body sa prispôsobí na čiernu alebo bielu farbu a my sme tak schopní vnímať príslušný vzor skladajúci sa z piatich tvarov.

Percepčná psychológia

Prirovnanie modelu oka k fotoaparátu čoby dôkaz podobnosti vnímania obrazu však neprináša žiadne jasné vysvetlenie toho, ako vnímaný obraz vzniká - uvedený postup iba transportuje obraz z vonkajšieho sveta do kúry mozgovej. Ak chceme naozaj porozumieť tomu, čo so sebou vizuálne vnímanie prináša, musíme si uvedomiť, že nejde ani tak o transport určitej vizuálne informácie, ale predovšetkým o ucelený proces, ktorý sa podieľa na výklade týchto informácií, vytváranie vizuálnych dojmov.

Ďalšia otázka, ktorá v tejto súvislosti vypláva na povrch, je či naša schopnosť vnímať okolitý svet vrodená, alebo je výsledkom postupného učenia, tzn. je vytvorená na základe našich skúseností. Ďalší bod, ktorý je potrebné zvážiť, je, či sú podnety z vonku samy osebe zodpovedné za daný vnem, alebo či mozog prevádza tieto podnety do vnímateľnej podoby skrze vlastné vnútorné princípy.

Na žiadnu z týchto otázok nepoznáme jasnú odpoveď. Percepčná psychológia je v tomto bode značne nejednotná. Existuje rad protichodných názorov, z ktorých každý môže poskytnúť zodpovedajúce dôkazy, aby svoju myšlienku podporil. Avšak žiadne z týchto teórií nie je schopné poskytnúť hodnoverné vysvetlenie pre všetky javy, ku ktorým dochádza počas vizuálneho procesu.

Je tu však určitý náznak, že aspekt priestorového vnímania je vrodený. Ak umiestnime čerstvo narodené zvieratá (či šesťmesačné bábätká) do skleneného priestoru - panelu, ktorý zároveň zakrýva možnosť vidieť pohyb zvonka, je preukázané, že sa zvieratá či malé deti budú snažiť vyhnúť pobytu v tej oblasti, kde počujú kroky alebo iný pohyb. To poukazuje na fakt, že vrodené rozpoznávanie hĺbky a s ňou spojené nebezpečenstvo má prednosť pred informáciami prijímanými prostredníctvom dotyku - rovný povrch totiž indikuje pocit bezpečia.

Na druhej strane môžeme tiež dokázať, že vnímanie je závislé na predchádzajúcich skúsenostiach. Známe tvary rozpoznáme oveľa ľahšie než tie neznáme. Spôsoby interpretácie komplexných tvarov sú potom získané a slúžia ako referenčný zdroj pre budúce vnímanie.

Môže sa tiež stať, že skúsenosti a očakávania s nimi spojené sú tak silné, že aj chýbajúce prvky tvaru vnímame ako úplné - rôzne detaily môžu byť v mozgu doplnené tak, aby objekt vyhovoval nášmu očakávania. Pri procese vnímania hrajú úlohu ako vrodené mechanizmy, tak aj skúsenosti. Predpokladá sa, že vrodená zložka je zodpovedná za organizáciu a štruktúrovanie vnímanej informácie, zatiaľ čo skúsenosti nám pomáhajú interpretovať zložité tvary a štruktúry.

Pokiaľ ide o otázku, či percepciu vnemov podmieňujú naše zmysly samotné, alebo či prijaté informácie musia byť štruktúrované na psychickej úrovni, máme opäť dôkazy na preukázanie oboch týchto tvrdení. Skutočnosť, že sa nám šedá farba v prítomnosti čiernej javí ako svetlo šedá a v prítomnosti bielej farby či svetlých línií ju vnímame ako tmavo šedú, je daná tým, že vnímané podnety sú spracovávané priamo - jas je vnímaný ako výsledok kontrastu medzi sivou zónou a bezprostredným okolím. Ide teda o vizuálny dojem, ktorý je založený čisto na zmyslové vnemy. Nie je ovplyvnený žiadnym ďalším kritériom a nijako nesúvisí ani s naším intelektuálnym spracovaním tejto informácie.

d) Vnímanie odtieňa šedi závisí na bezprostrednom okolí. V prípade, že je okolité prostredie svetlé, javí sa identický odtieň šedej tmavšie, než keď je okolité prostredie tmavé.

e) Stálosť s ohľadom na veľkosť objektu. Vzhľadom k interpretácii perspektívy vnímame na tomto obrázku svetla tak, ako by mali rovnakú veľkosť. A to napriek rôznym obrazom na sietnici.

f) V tomto prípade vedie perspektívne interpretácie obrazu k optickému klamu. Zvislá čiara v zadnej časti sa javí byť dlhšia ako línia zhodnej dĺžky v popredí. To všetko je dôsledkom perspektívnej interpretácie obrazu.

g) Gradient povrchu steny je interpretovaný ako vlastnosť osvetlenia steny. Faktor odrazivosti steny sa predpokladá, že je konštantný. Šeď ostro orámovaného obrazu je interpretovaná ako vlastnosť materiálu, hoci je svietivosť totožná s jasom v rohu miestnosti.

Skutočnosť, že sa nám totožné vertikálne línie v perspektívnom zobrazení javia ako rozdielne dlhé - tá v popredí kratšia a tá v pozadí naopak dlhšia - možno vysvetliť tým, že je kresba interpretovaná priestorovo. Linka, ktorá je ďalej, v pozadí, musí byť interpretovaná dlhšia ako tá predná, aby na sietnici vznikol ekvivalentne veľký obraz. V trojrozmernom priestore bude tak vždy línia v pozadí chápaná a vnímaná ako tá dlhšia.

Gradient povrchu steny je interpretovaný ako vlastnosť osvetlenie steny. Faktor odrazivosti tejto steny sa predpokladá, že je konštantný. Šeď ostro orámovaného obrazu je interpretovaná ako vlastnosť materiálu, hoci je svietivosť totožná s jasom v rohu miestnosti.

Naše znalosti o pomeroch vzdialenosti preto vedú k zmenám v tom, akým spôsobom vnímame veci. Vzhľadom k tomu, že vzdialenosti vo výkrese sú však fiktívne, sme schopní tvrdiť, že existujú dôkazy o tom, že náš mozog je schopný vykonávať interpretačné procesy nezávisle na vonkajších podnetoch. Vnímanie preto nemôžeme chápať ako zásadne jednotné a nezávislé, ale ako výsledok rôznych mechanizmov.