Telefonát: „Áno, počúvam. – Ahoj, tu je Vito, počuj, chceli by sme ťa poprosiť o recenziu jedného nášho domu pre ARCH. – Nezvyknem písať recenzie, ale predsa, o ktorý dom ide? – Je to taká meňavkovitá vec, o ktorej sme sa spolu bavili po Pecha-Kucha zhruba pred štyrmi rokmi. – Ďakujem. Zavoláme si, maj sa. – Čau.“

NEW BREED

Za posledných pár mesiacov som videl vďaka porotovaniu pre ARCH dva skvelé domy. Prácu n/a poznám zatiaľ len takpovediac „na papieri“ a zároveň poznám ľudí, ktorí ich formovali. Neovládnem preto svoju zvedavosť pozrieť si ich realizovaný dom. „Áno, beriem to,“ telefonujem na druhý deň Vitovi. Hrnčiarovce nad Parnou, juhovýchodný okraj obce, novovytvorená ulica, ktorá je pokračovaním pôvodnej uličnej štruktúry, v tesnej blízkosti k miestam, kde jeden z autorov vyrastal. Dôležitý je aj osobný vzťah k obom užívateľom, s ktorými sa poznal od detstva. Riešená parcela štandardnej veľkosti s orientáciou východ – západ, vstup zo severozápadu. Zadanie: jednopodlažný dom pre štvorčlennú rodinu. Takto boli karty rozdané… Sme na mieste a prechádzam sa po ulici, obzerajúc si dom, spôsob jeho osadenia v nej a snažím sa utriediť si v hlave myšlienky o orientácii, pohybe slnka nad parcelou, vzťahu k okolitým budovám a ulici samotnej. Dom je osadený citlivo, jeho hmota vďaka mierke i svojej fragmentácii pôsobí v ulici primerane, nespráva sa neodôvodnene sebastredne. Vďaka finishom fasád i striech pôsobí veľmi civilne. Popritom domu nechýba pôvab a sebavedomie súčasnej architektonickej narácie. Prechádzame cez bránku osadenú v kultivovane navrhnutom oplotení a prekrytým parkovacím portom smerom k vstupu. Tento priestor vďaka svojim parametrom je aj dôstojným portikom, prvým z troch exteriérových meandrov hmoty domu. Priestorovo skromná, avšak funkčná predsieň ústi priamo do centrálneho prevýšeného priestoru celého domu. Obytná hala so stolovaním, nadväzujúcou kuchyňou, pohodlným sedením a monolitom krbu je dominantným priestorom domu. Prostredníctvom dvoch zasklených „záhybov“ v hmote a svetlíka v strešnom priestore do nej prúdi svetlo v závislosti od dennej doby z troch strán. Predstavujem si rôzne scenáre osvetlenia tohto priestoru. Skvelé! Na centrálnu halu je z juhovýchodnej strany nasadený blok dvoch detských izieb s hygienickým zázemím, „len tak“, bez zbytočných chodieb, šetriac priestor. Obe racionálne dimenzované izby tak majú kontakt so záhradou. Zo severozápadnej strany k hale prilieha spálňa rodičov s hygienou a šatníkom. Spomínané meandre, zárezy v hmote domu, presvetľujú nielen interiér, sú súčasne terasami, umožňujúcimi expanziu priestorov do exteriéru, prinášajúc nové možnosti cirkulácie a komunikácie v rámci domu. Schodisko vedené z predsiene sprístupňuje podzemné podlažie, kde sa nachádza kotolňa, úložné priestory a vďaka anglickému dvorcu príjemne presvetlená dielňa.
Po obhliadke sedíme v obytnej hale, užívam si jej priestor, podáva sa káva a po krátkom rozhovore s majiteľkou, ktorá sa práve venuje malému dieťaťu, s poďakovaním odchádzame. Na záver s Vitom prebehneme dedinou a vraciame sa do Bratislavy. Nasleduje bizarná prechádzka po IKEA s debatou o ostatnom Benátskom bienále, lúčenie a 400 km šoférovania na Východ. Ideálna možnosť osamote premýšľať o videnom.
Ako hodnotíme architektúru? Hodnotíme hotový dom ako end product? Alebo hodnotíme celý proces, cestu smerujúcu k tomuto produktu? Samotný zámer, úmysel, ideu, analýzy, plány, modely, texty, výpočty, verbálne výpovede?
Z hľadiska bežného pozorovateľa a užívateľa je dôležitý výsledok. Každý postavený dom je však aj formou komunikácie medzi nami architektmi, a preto nás zaujíma aj proces, cesta k výsledku. Je však naozaj pravdou, že postavený dom je ukončený produkt? Zaujíma nás predsa aj proces užívania, ďalšie osudy postavených domov. Ich život a starnutie. n/a sú experimentátori, hĺbaví chalani s veľkou dávkou odvahy vypraviť sa v našich zemepisných šírkach na málo prebádané územia. Experimenty na papieri a vo virtuálnom prostredí vymenili za experiment v reálnom prostredí a v reálnom čase. Vziať na seba všetky riziká experimentu a zodpovednosťza stavbu vyžaduje veľkú dávku odvahy. Na tomto dome vidím uveriteľnú a autentickú snahu o inovácie týkajúce sa postupov, spôsobu generovania formy a organizovania programu. Experimenty sa konajú s určitým cieľom, ktorým je objav. Súčasná architektúra chce objavovať, a súčasný mladý architekt musí. Avšak citujúc Kerstena Geersa (KGDVS) si dovolím túto premisu spochybniť.

„Abalos and Herreros once said that what was more important for architects was intention rather than invention. I think so too. Because in architecture you really don’t have to invent anything. Everything is already there. Things don’t have to be fancy and exciting, buildings can even be extremely boring.”

Áno, určite sa dá aj o tejto výpovedi pochybovať, a potreba experimentovať a objavovať je naozaj závislá od individuality tvorcu a, samozrejme, tolerancie investora, ktorý to všetko platí. Na tomto dome inovatívny postup uvažovania, spôsob jeho generovania rezultuje do emotívneho vnútorného priestoru a nových priestorových vzťahov, prelínaniu interiéru a exteriéru. Inovácie na úrovni materiálu a konštrukcií absentujú, dom z technologického a environmentálneho hľadiska ponúka len ten najzákladnejší štandard, ale umne svojím formovaním a orientáciami uhýba priamemu a v lete nepríjemnému horúcemu slnku, rovnako ako severným vetrom. Formovanie objektu referuje k meňavke – amébe –, ktorá prispôsobuje svoju vonkajšiu formu potrebe a podmienkam. Tu je potrebou svetlo a podmienkami fyzické hranice parcely. Dojem jednej ucelenej meandrovitej hmoty je zrejmý najmä z plánov a modelov (z nadhľadu), in situ však vo mne prevláda pocit klastra samostatných foriem zoskupených tak, že vytvárajú medzipriestory. Asi preto, že z horizontu ľudského oka nevnímam nikdy celú strešnú krajinu. Pripomína mi to niektoré koncepty Sou Fujimota, ktorého tvorba výrazne rezonuje v generácii dnešných tridsiatnikov a v mnohom s ňou sympatizujem. Tak či onak, na úrovni narábania s hmotou tento dom výborne funguje, vysporadúva sa s orientáciou i dimenziami parcely spôsobom, ktorý obohacuje vnútorný priestor, vytvára nové, neočakávané vizuálne a prevádzkové vzťahy (možnosť prechodov cez spálňu rodičov – exteriér – obývačku – exteriér). V pohľade z vnútra domu však vnímam okrem veľmi príjemných momentov (spôsob presvetlenia kuchyne a obytnej haly) aj niekoľko premárnených šancí (podvesený podhľad v izbách atakujúci samotnú podstatu konceptu v zetovej súradnici, masívne krbové teleso s nadväzujúcou stenou a stolovaním, v podstate konvenčný interiér), ktoré ovplyvňujú celkový dojem komplexnosti diela. Mnohé z toho bolo pravdepodobne dané konkrétnymi rozhodnutiami stavebníka, bez účasti autorov. To isté platí aj pre zámeny materiálov i štruktúr v exteriéri – pôvodne navrhovaný vertikálny drevený obklad meandrov nadväzujúci na ich horizontálne paluby, ktorý bol zamenený za „bezproblémový a bezúdržbový“ hliníkový obklad s horizontálnym členením. Je to prosto realita, že po všetkých tých „operáciách“ vo virtuálnom prostredí nastáva séria rozhodnutí prevedených do 2D, následne expedovaná v podobe plánov na stavebný úrad a nakoniec aj na stavbu. Tam sú všetky rozhodnutia podrobené testovaniu. Testovaniu zhotoviteľom stavby prinášajúcim stále nové a nové „vylepšenia“ projektu. Testovaniu investorom, ktorý je na stavbe prvýkrát konfrontovaný 1:1 s tým, čo odsúhlasil v 1:100 a 1:50. Dochádza k zmenám, ktoré ovplyvňujú výsledok.
Pokiaľ sa teda vrátime k referencii dom-améba, je to v podstate contradictio in adjecto. Pretože meňavka je živý organizmus, meniaci neustále svoju formu. K meňavke môžeme teda referovať metódu formovania daného objektu v procese tvorby a vyhodnocovania jednotlivých parametrov podieľajúcich sa na formovaní hmoty a teda aj organizovaní programu. V istej fáze tohto procesu bol proces zmeny, vývoja pôdorysu i formy zastavený. Améba zamrzla. Paradoxne sa však proces zmeny nezastavil a môžeme sa opäť raz (odpusťte mi trocha staromódnosti) vrátiť ku klasickej vitruviovskej trojjednote účelu, „pevnosti“ (schopnosti odolávať silám prírody) a krásy, ktorá bude preverená rokmi užívania stavby.Je teda rodinný dom ideálnou typológiou pre experiment a manifesty architektov? Možno áno, pokiaľ ide o ich vlastný dom. Inak imaginácia architekta veľmi často narazí na pragmatické argumenty investora alebo na jeho subjektívny a tradíciou zviazaný pohľad na stavanie. Naozaj podarených experimentov je málo. Ak budeme hodnotiť pokus, tak početnosť „úspechov“ je vyššia. Preto z môjho hľadiska je to obyčajné a „človečenské“ možno najpodstatnejším pri rozmýšľaní o dobrom dome. V tomto smere vidím v recenzovanom dome veľa pozitív. Ak sa však zameriam na detail, vidím aj niekoľko prehier. O nich architekti vedia viac ako ja alebo ktokoľvek, kto sa na tento dom pozrie na stránkach tohto časopisu alebo na webe. A tak to má byť, vedomie čiastkových prehier a nedostatkov, otázky, ktoré pritom vznikajú, nás všetkých vedú bližšie k pochopeniu pravdy a tým nás majú šancu posúvať dopredu. Na tomto dome nevidím pózu a falošné gestá. Vidím úprimnú snahu o inú geometriu, prinášajúcu nové priestorové, prevádzkové a výtvarné možnosti. Teším sa na ďalší dom architektov Benjamína Brádňanského a Víta Haladu.

Autor : Irakli Eristavi

D O M C - HRNČIAROVCE NAD PARNOU
Autori: Benjamín Brádňanský, Vít Halada
Statika: Sabah Shawkat
Projekt: 12. 2007 – 01. 2009, realizácia: 06. 2009 – 10. 2011
Plocha pozemku: 650 m2, zastavaná plocha domu: 153,5 m2
Úžitková plocha: 168 m2 (1. NP: 112 m2, 1. PP: 56 m2)
Foto: Peter Kovács; archív autorov

Autori: Benjamín Brádňanský, Vít Halada
Statika: Sabah Shawkat
Projekt: 12. 2007 – 01. 2009, realizácia: 06. 2009 – 10. 2011
Plocha pozemku: 650 m2, zastavaná plocha domu: 153,5 m2
Úžitková plocha: 168 m2 (1. NP: 112 m2, 1. PP: 56 m2)
Foto: Peter Kovács; archív autorov
N / A
V í t Halada *1980 Piešťany _2004 KAT VŠVU Bratislava
Benjamín Brádňansk ý *1976 Hnúšťa-Likier _2002 FA STU Bratislava