Milí architekti, dizajnéri, kto z Vás ešte nestretol klienta, ktorý nespapal naše prvé úžasné riešenie jeho domu alebo interiéru? Sme predsa (s)tvoritelia. Komunikatívní, nezmýlitelné výtvory prírody. V našich hlavách je obrovská dávka vedomostí, čísel o antropometrických, štatistických/normových hodnotách, od nastavených premenných v autocade až po zákonom stanovených predpisoch... Ešte k tomu sme nesmierne talentovaní, naše projekty sú estetické, praktické a často hraničia „s ľahkou genialitou“. Ak má niekto pochybnosti, tak im môžeme ukázať diplom(y), tituly -všetko výsledok 5-10 rokov štúdia, obrovská prax – desiatky, možno stovky projektov...  ...a potom príde klient, ktorému sa náš projekt nepáči. Takáto drzosť a nespravodlivosť. Namodelujem situáciu:

Po týždňoch driny, mnohonásobných konzultáciách s klientom nesieme finálny projekt:

Všetko ok, úsmev, cash – všetko super (ale moje mudrovanie nie je o takých klientoch)

Príklad...

Žiadne emócie, zdvihnuté obočie, hmkanie. Nanajvýš sme očakávali od klienta eufóriu, omdlenie od krásy ... a nič. Čo robiť? Ak ešte nikto nemal takého klienta, tak je šťastlivec od prírody alebo je taký profík, že už ho to vôbec netrápi. Zmluva je podpísaná, tam nebolo napísané, že klient má právo ksichtiť sa. Ale pre tých ostatných: Pozor je to pasca! Ja som spravil tú chybu, že som skúsil vyhovieť takému klientovi.“ Prerábky“ do nekonečna, keď už všetko bolo presne tak, ako chceli, tak sa im to vôbec nepáčilo. Ja som zostal bez peňazí + mal som nahnevaného zákazníka, ktorý si pomyslel niečo o mojej profesionalite.

Príklad...

            Obrovské nadšenie od zákazníka. Ale klient je tvorivý, chce to mať ešte v inom dreve a trošku viac políc – prerábka – s výsledkom je spokojný, ale keby tam bol iný koberec a nie oblý ale hranatý stôl... ... do nekonečna. Je to tiež pasca. 

Príklad...

Ak nám len trošku záleží na tom, aby klient bol spokojný, tak často spadneme buď do jednej buď do druhej pasce. Pri prvom zatíname zuby a prerábame - len nám už klient dá pokoj a nešpekuluje. Pri druhom sa síce výsledky stretávajú  s nadšením, ale prerábky do nekonečna. Pri prvom často máme pocit, že klient nechce byť spokojný. Keď očakávame od neho tvorivú spoluprácu odmietne, alebo sa nám vyhýba. Ak to zbadám, ihneď ho začnem „dvíhať“, do tej úrovne, kde už jeho pripomienky majú hlavu aj pätu, kde chápe správnosť nášho riešenia, ak sa mi to dá, tak vtedy odovzdám už prerábaný projekt. Ak ho nechám chvíľku doma premýšľať, tak to môžem rovno zabaliť.

Pri druhom type, hlavne s nadšenými a tvorivými manželkami mám taký problém, kde všetko je super ale očakávajú naj-sám-super, tak vtedy ich musím „dať dole“. Nútim ich premýšľať konzervatívne – prakticky a logicky. Nato má  jeden známy úžasnú formulku: - „Bude to dlhšie trvať a bude to viac stáť.“  Väčšinou to zaberie.

Dovtedy nás čakajú prerábky, žuhrenia a prepracované noci. Ak to vydržíme a s úsmevom odovzdávame všetky naše projekty a nenásilne donútime všetkých našich zákazníkov to aj s nadšením prijať, tak až vtedy môžeme uvažovať o sebe ako profesionáli.

Ing. Hruskó Krisztián, PhD.

Dizájner, president firmy Neopolis

obrázky:

1. Dizajn: Ing. Vierka Dorčáková

    Vizu: Ing.Miroslav Kušnír

2. dizajn a vizu: Ing.Mikuláš Agárdy

3. Dizjan: Ing. Vierka Dorčáková

    Vizu: Ing. Andrea Šníderová