Naša spoločnosť postráda veľkých ľudí... Potrebuje ich naša spoločnosť vôbec? Keď sledujem dehonestovanie a znemožňovanie jedného nemenovaného slovenského biskupa mám o tom vážne pochybnosti. Jeho morálna veľkosť, odbornosť, veľkodušnosť aj humor, ktorý prejde aj cez obrazovku, ktorý je mnohým vzorom do konca aj takým nekatolíkom ako som ja - dostal ťažký úder. Má zmysel vôbec konať, pracovať svedomitosťou, zodpovednosť a oduševnením, keď nás čaká len „krutá odmena“?

   Kedysi na dedine najväčšia autorita boli pán farár a pán učiteľ. Ich múdrosť, morálna nespochybniteľnosť a čestnosť boli vzorom pre všetkých. Ak učiteľ bol nespravodlivý, alebo zbytočne krutý, alebo pán farár viac popíjal omšového vína, ako by to bolo „zdravé“, vtedy veru ich ovečky prestali veriť, nemohli sa od koho učiť ani vedomosti ani morálku. Ľudí už nikto nekontroloval a nechránil.

   Spoločnosť časom vyzrievala, transformovala sa. K pánu učiteľovi a pánu farárovi pribudli ďalšie autority: pán doktor, pán sudca, pán štátnik, pán architekt (samozrejme aj ďalší iní). Ľudia tieto profesie nezvolili náhodne. Byť učiteľom alebo architektom znamenalo byť povolanie zo srdca a nie spôsob zárobkovej činnosti. Ich sociálne postavenie a finančné ohodnotenie bolo zaslúžene primerané. Ich ľudská bezúhonnosť a odbornosť bola nespochybniteľná.

   Vidíme, čo robí táto spoločnosť s učiteľmi, s lekármi. Myslíte si architekti, že Vás to minie? Mal som česť sa porozprávať s relatívne mladým charizmatickým architektom, ktorý už má za sebou verejne známe projekty (aj rozsahom, aj komplexnosťou), ktoré by mohli byť životným dielom tých najväčších. Keď sa po 2008 korporátni klienti vytratili , zrazu po ňom ani pes neštekol. Úžasná kapacita a charakter zostal priradený na vedľajšiu koľaj. Krásne smutný výrok jedného z najvyšších sudcov dobre charakterizuje, čo sa teraz deje: My sme poslední, na koho sa mohli ľudia obrátiť kvôli spravodlivosti, ale teraz, keď mi potrebujeme pomoc, nás kto ochráni? Nám kto hodí záchranné koleso? A nás všetkých kto bude chrániť? Nás kto bude učiť? My sa na koho môžeme spoľahnúť? Sám to nikto nezvládne. Nestačí myslieť si svoje a nechať to tak, lebo budeme spoločnosť samotárov, ktorí sú slepí a hluchí voči ostatným. Ľahko manipulovateľný chaos. Potrebujeme skutočné osobnosti, veľkých, silných, dobrosrdečných, čestných a veru aj nebojácnych ľudí (samozrejme aj s veľkou dávkou sebareflexie, pokory), aby sme sa mali na koho obrátiť, keď to potrebujeme. Takých je žalostne málo, práve preto my musíme byť tí veľkí.

   Pravdou je, že spoločnosť riadi politická a finančná elita. V ich očiach sudca, učiteľ, architekt, aj lekár je len tuctový roboš, ktorí namiesto lopaty držia v rukách ceruzku alebo skalpel a trošku viac im treba platiť na hodinu. Našťastie okrem tých spomenutých síl existuje ešte jedna elita - tá naša - profesná. Sila nášho povolania, ktorú by bylo chybou podceniť. Tieto tri moci potrebujú nutne žiť v symbióze a v úcte. Jeden bez druhého nemôže fungovať, ale my si necháme po hlave skákať. Finančníci a politici bez myhnutia oka presúvajú vlastnú zodpovednosť na nás, ako aj my presúvame naše „maslo“ na ostatných. A potom sa čudujeme, že za spadnutý most v Kurimanoch je zodpovedný, podľa ministra, jedine oceľ a nikto iný. Ani neviem či sa mám smiať alebo plakať. Prestali sme byť veľkí, stali sme sa skeptikmi. Všetci máme patentovaný mozog. Príliš sa spoľahneme na vlastnú inteligenciu a komunikačné schopnosti. Do ničoho nestrkáme. Nikomu nič neukážeme a natoľko sme presvedčení o vlastnej správnosti a profesnej genialite, že tá druhá strana sa mohla venovať skutočnému vybudovaniu moci. Oni nešetrili, veľa času a peňazí venovali sebazdokonaľovaniu sa a profesionálnym školeniam. O ľudskom charaktere, motivácií a ovplyvňovaní vedia veľa. Majú min. 20 ročný náskok pred nami. My teraz neprávom a príliš neskoro búchame hlavu o stenu a nadávame na nich, že oni sú tí zlí a my tí chudáci.

   Byť veľký je veľmi komplexná, zároveň veľmi jednoduchá vlastnosť. Máme to všetci v krvi, no málokedy mu dáme priestor sa rozvíjať. Máme v sebe akési nádobky, ktoré postupne naplníme. Naša profesná nádobka sa napĺňa časom ako profesionálne rastieme. Naša osobnosťná/ľudská a manažérska/riadiaca nádobka sa musia napĺňať súbežne s našimi empirickými vedomosťami. Keď sa to deje rovnomerne, sme na najlepšej ceste, aby sme sa stali veľký. Keď nie, naša osobnosť bude krývať, ako mrzák, ktorý má jednu nohu kratšiu ako druhú. Dlhodobá ignorácia tej nevyváženosti vedie k tomu, že namiesto toho, aby sa z nás stali veľkí ľudia, vyrastajú monštrá. Mal som s takými ľuďmi „česť“ sa stretnúť... asi ako všetci.

   Keď prečítate ľubovoľnú knihu o riadení alebo sa zúčastnite seminárov o vedení prvú vec čo Vás naučia, že jeden z najdôležitejších úloh každého šéfa je rozvíjať a podporiť nielen profesný ale aj osobnostný rast každého svojho zamestnanca. Ale akosi sa na to zabúda. Natoľko sme vyťažení, že nedokážeme viesť a podporiť nielen vlastných ľudí, ale ani sami seba. Na morálku, veľkodušnosť a na skutočnú veľkosť nezostane ani čas, ani ochota, ani energia. Preto sa staneme ľahko manipulovateľnými terčmi cvičených profesionálov, ktorých príliš veľa rybárčí v mútnej vode. Keď sa príliš spoľahneme na vlastnú nenahraditeľnosť skrz naše vedomosti, ako to urobil môj kamarát architekt, alebo emeritný biskup, ktorý sa spoľahol na vlastné srdce a česť, naivne predpokladal rovnakú morálnu zásadovosť u svojich nadriadených aký je on, tak veľmi ľahko nás preskočia, vyžmýkajú a odhodia bokom ako zbytočných alebo nepohodlných. Možno práve preto otvorme oči a uši a prestaňme mlčať. Venujme z nášho drahocenného času aj z financií vlastnému vzdelávaniu sa. Učme mladých a buďme oporou tým, ktorí to potrebujú. Robme to vedome, s rozumom a z celého srdca, lebo jedine takto sa môžeme stať skutočne slobodní a veľkí ľudia.

Ing.Hruskó Krisztián,PhD.

(dizajnér)

www.neopolis.eu