Spoločnosť v ktorej žijeme má veľa levelov, veľa profesných úrovní. Náš svet sa skladá z nespočetných množstiev profesionálnych mikrokozmov. Každý „job“, je to jedno či lekár, manažér alebo učiteľ, majú definované, písané alebo nepísané pravidlá svojho povolania. Aj ten náš dizajnérsky alebo architektonický. Hovorí sa tomu - akademický štýl. Rovnako ako u umelcov, akurát u nich s príchodom rôznych izmov sa strácal zmysel hovoriť o akademickom štýle. Je to štýl, ktorý je oficiálne pekný, ktorý uznáva architektonická alebo dizajnérska obec. Vo väčšine je to minimalizmus alebo funkcionalizmus. Vyznačuje sa nevýraznými farbami (biele, šedé, hnedé) lesklými plochami, rovnými líniami bez akúkoľvek ozdôb. Ten interiérový dizajnér, ktorý vybočí z toho „oficiálne uznaného“ štýlu dopustí sa malej svätokrádeži. Rovnakej ako keď psychológ odblokuje, učiteľ učí bez rozdávaní známok, alebo Van Gogh, keď maľoval slnečnice.
Väčšina z nás verí metódam klasickej psychológie, klasickej školskej výuky, a upredňostňuje skôr Rembranta ako Oskara Kokoschku alebo Paula Kleeho. A rovnako väčšine ľudí sa viac páči biela lesklá kuchyňa ako strakatý oblúkový konferenčný stolík alebo rustikálna komoda. ...a je to tak aj úplne v poriadku. Ale čo s ľuďmi, ktorým sa lesklé plochy a rovné línie nepáčia? Čo s takými, ktorí neveria klasickej európskej medicíne? Posunieme tých predstaviteľov na okraj profesionálneho mikrokozmu, vyhlásime, že sú šarlatáni alebo ich tvorba je gýč? No na druhej strane samozvaných odborníkov, šarlatánov a gýčotvroných dizajnérov je bohužiaľ veľa. Tomu nezabránime.
Čo je to vlastne gýč? Oficiálne: gýč je odvodený umelecký prejav súčasnosti a minulosti bez pravých umeleckých hodnôt... gýč označuje nevkusné diela a predmety. Ako teda určiť hranice medzi skutočnou krásou a gýčom? Kto to má vedieť, čo má skutočnú estetickú hodnotu, a čo je len zbytočná ozdoba? A vôbec, máme sa hanbiť, keď sa nám viac páči kreslo v štýle Ľudovíta XV ako stolička od Mies van der Rohe? Myslím si, že nie. Je to v nás, čo sa nám páči a čo nie. Finančnú hodnotu síce určí spoločnosť a trh, ale skutočnú hodnotu predmetov dávame my ľudia, laici. Je to individuálne a osobné.
Po škole som navrhoval pre jednu kozubársku firmu. Vďaka nim som sa oveľa viac stretol s rôznorodými požiadavkami klientov ako akademickým štýlom. Naučil som sa dívať na svet očami ľudí z každej sféry spoločnosti. Pokúsil som sa pochopiť ako oni vnímajú svet, čo je pre nich pekné a čo menej hodnotné. Mali rôzne rodinné zázemie, rôzny vek, rôzne zamestnania a hlavne rôzne sny. Všetci mali ale jedno spoločné - chceli mať niečo pekné hodnotné a jedinečné. Bola to výborná škola, aby sa človek naučil tvoriť v každom štýle pekne, a naučil sa nepohŕdať žiadnym štýlom a nevysmievať sa žiadnym snom človeka. Suma sumarum žiadny štýl teda nie je gýč. Čo teda je? Kde sú jeho hranice? Možno keď všetko miešame do kopy, ako u Mojsejovcov. To je len čiastočne pravda. Architektúra uzná aj keď jednotný štýl alebo idea je „liznutá“ aj niečím iným, nečakaným. Majú nato aj výraz, nuansa. Ak použijeme čistý minimalistický štýl a interiér potrebujeme trošku „nakopnúť“, tak trebárs babkin sekretár môže interiér krásne oživiť. Ale ak k tomu príborníku pridáme aj kukučkové hodinky a avantgardnú vázu, už to preháňame. Preskakujeme hranice dobrého vkusu.
Najväčšou príčinou gýču je neúprimnosť. Stretol som klienta, ktorému mladá architektka pripravila interiérový projekt. Klientova požiadavka bola elegantný americký rustik. Ten štýl architektke nesedel, ale predsa chcela dokázať, možno sebe, možno klientovi, že to dokáže. Konala neúprimne. Čo vytvorila sa jej nepáčilo, ale myslela si, že klientovi sa bude. Omyl. Ani klientovi, ani nikomu ten projekt nesedel, výsledok bol čistý gýč.
So štýlmi, materiálmi a farbami opatrne. Pokúsme sa zostať jednotný, ale nie jednotvárny. Ak sme si neistý, najmime takého, ktorý sa tomu rozumie. Nesnažme sa nakupovať predmety alebo zariadiť interiér len preto, lebo je to trendy (jedine ak sa nám to páči). Ak si to berieme na srdce, tak budeme mať veľkú šancu, aby sme neprekročili hranice dobrého vkusu.
Ing.Hruskó Krisztián,PhD. (dizajnér)
Komentár
Maďarské príslovie hovorí: "Komu farár, komu pani farárová..." Čo sa týka Váš pohľad na ten nitriansky zabetónovaný dom... odporúčam navštíviť dedinku blízko pri Ukrajinských hraníc Pavlovce nad Uhom, keby že som starosta tej dediny by som zobral vstupné do dediny, väčšina dedinských domov je postavený z anglických sociálnych dávok - tá tvarová a farebná rôznorodosť ne neopísateľná vhoden do ochrany Unesca. Po takom vizuálnom zážitku "nitrianská podzemná vila" sa stane vašou srdcovkou :)
Hranice dobrého vkusu boli podľa môjho názoru, prekročené postavením rodinného domu v Nitre pod Zoborom (viď článok nižšie : Rodinný dom v Nitre). Sivá fasáda pôsobiaca na mňa ako socialistický funkcionalizmus (mimochodom na to obdobie veľmi vhodná - sivý život, siví ľudia, sivé všetky domy) - štýl spred 25 rokov, pripomínajúca obecné nákupné centrá.
Môže si každý na to vytvoriť vlastný názor, mňa len teší, že nikto nezaklikol pod tým článkom tlačítko "mne sa to páči".
Vypracujeme svetlotechnický posudok.
svetlotechnika - vypracujeme svetlotechnický posudok pre Váš projekt.
Komentáre môžu pridávať iba registrovaný členovia.
Pripojte sa k sieti Stavebnictvo.sk - Pre tých čo pomáhajú, alebo chcú lepšie bývať.