V druhej vete §127 ods.1 Občianskeho zákonníka je stanovené, že vlastník veci nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok. V tejto vete je vyjadrená povinnosť chovateľa, ktorý nesmie obťažovať suseda nad mieru primeranú pomerom, tým že nechá vnikať chované zvieratá na jeho pozemok. Susedom sa má na mysli vlastník susediaceho pozemku, prípadne stavby a ide tu o absolútny zákaz. Dá sa dedukovať, že pôjde o opakované vnikanie na susediaci pozemok a nie je požiadavkou vznik škody alebo nejakého následku vplyvom vnikania chovaných zvierat, aby sa mohlo hovoriť o obťažovaní.

            Hlavnou podmienkou je, aby išlo o chované zvieratá, teda o ktorékoľvek zvieratá, ktoré sa chovajú na pozemku suseda, bez ohľadu na to, na aký účel ich chová. Ide najmä o hovädzí dobytok, hydinu, prasatá, ovce, kone, kozy, ale taktiež aj psi, mačky, holuby, prípadne exotické vtáctvo a nemožno vylúčiť ani zoologické záhrady, teráriá či voliéry. Takto chované zvieratá nemusia byť vo vlastníctve toho, koho stíha povinnosť nenechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok. Môže teda ísť o zvieratá, ktoré chová ako vlastníctvo niekoho iného, napríklad za odmenu, ale aj bez nej.[1]

            Možnosť ochrany, ktorá sa poskytuje vlastníkovi je svojpomoc, teda ak hrozí, že chované zviera vnikne na pozemok suseda, môže to sám primeraným spôsobom odvrátiť, tak že napríklad zriadi zábranu na svojom pozemku. Avšak v prípade, ak už zviera vniklo na susediaci pozemok, správanie vlastníka musí byť v súlade s dobrými mravmi, no takáto problematika nie je v súčasne platnom Občianskom zákonníku upravená, preto treba postupovať len podľa primeraných zásad.

 Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 stanovil, že: „kto zastihne na svojom pozemku cudzie zvieratá, nie je preto ešte oprávnený ich zabiť. Môže ich vhodným násilím zahnať alebo ak tým utrpel škodu, vykonať právo súkromného zabavenia toľko kusov zvierat, koľko stačí k odškodneniu. Ale musí sa do ôsmich dní s vlastníkom vyrovnať, alebo podať na súde svoju žalobu, inak však musí vrátiť zabavené zvieratá.“[2]Toto platilo až do prijatia Občianskeho zákonníka č.141/1950 Zb. Podľa dnešnej úpravy má vlastník susediaceho pozemku priamo zo zákona danú povinnosť zakročiť proti hroziacej škode, aby ju odvrátil, tak že môže vyhnať zviera z pozemku, alebo ak je to primerané k okolnostiam danej situácie aj zviera chytiť a zavrieť a oznámiť to vlastníkovi pozemku, odkiaľ zviera ušlo.

            Problematika prenikania chovaných zvierat na susediaci pozemok sa týka aj včiel. Žalobca sa môže domáhať, aby žalovanému bola uložená povinnosť zdržať sa obťažovania žalobcu včelami z chovu vo vlastníctve žalovaného. V tomto prípade treba zvážiť, aká je v danej lokalite s prihliadnutím k iným podobným lokalitám (t.j. napríklad k tomu, či ide o mesto, obec, alebo o pozemky slúžiace iba k poľnohospodárskemu využitiu) primeraná miera konkrétnych imisií, t.j. zalietavaniu včiel na susedné pozemky a aká je miera imisií v danej veci.[3]

 Súd v odôvodnení rozhodnutia uvedie mieru obťažovania v konkrétnom prípade a aj akú mieru obťažovania včelami považuje za primeranú pomerom. Ak má vlastník pozemku na záhrade svojho rodinného domu postavený bazén a rušia ho včely, ktoré chová vlastník susedného pozemku, súd zvažuje či včely skutočne bránia obvyklému užívaniu pozemku žalobcu. Ak už v priebehu konania by žalovaný vykonal opatrenia, ktoré by zamedzili prelietavaniu včiel na susedný pozemok, možno túto žalobu zamietnuť v prípade, že dôkazy povedú k záveru, že skutočne došlo ku zníženiu obťažovania nad mieru primeranú pomerom. Ak by k takémuto obťažovaniu dochádzalo len v období kvitnutia, treba tiež zvážiť, to nie je žalobca povinný strpieť.

            Pri prenikaní chovaných zvierat na susediaci pozemok, môže dôjsť aj k zaútočeniu zvieraťa na vlastníka susediacej nehnuteľnosti. Vtedy má vlastník právo brániť sa v medziach tzv. krajnej núdze a nutnej obrany, tak že vlastníkovi zvieraťa spôsobí škodu, alebo zviera usmrtí, zbavuje sa však zodpovednosti za spôsobenú škodu. Toto upravuje §418 Občianskeho zákonníka, ktorý určuje, že: kto spôsobil škodu, keď odvracal priamo hroziace nebezpečenstvo, ktoré sám nevyvolal, nie je za ňu zodpovedný, okrem ak toto nebezpečenstvo za daných okolností bolo možné odvrátiť inak, alebo ak spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Takisto nezodpovedá za škodu, kto ju spôsobil v nutnej obrane proti hroziacemu alebo trvajúcemu útoku. O nutnú obranu nejde, ak bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku.