Zdanlivá absurdita, nie len že je zakotvená v príslušných právnych normách, ale je výdatne využívaná v praxi nášho súdneho systému a zložkami štátnej správy. Ako príklad uvediem uplatňovanie Stavebného zákona č. 50/1976 Zb., v znení neskorších predpisov. Podľa § 54 uvedeného zákona sa stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich môžu uskutočňovať iba podľa stavebného povolenia, alebo na základe ohlásenia stavebnému úradu. Ale podľa toho istého zákona § 88a odst. 1)..ak stavebný úrad zistí, že stavba bola postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom a osobitnými predpismi.

 

V tejto súvislosti stojí za zamyslenie, či už to, že stavba bola postavená v rozpore so stavebným zákonom nie je v rozpore s verejnými záujmami? Či sa to dá chápať tak, že konanie v rozpore so zákonom je v súlade s verejnými záujmami? V tomto paragrafe sú zakotvené aj ďalšie opatrenia, ktoré v rámci súčasného výkladu úradmi štátnej stavebnej správy dokazujú neúčinnosť a absurdnosť celého zákona, spochybňujú jeho zmysel aj potrebu stavebných úradov. Totiž je tam síce uvedené, že ak vlastník stavby požadované doklady nepredloží.., stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.

Túto časť zákona však stavebné úrady buď nepoznajú, alebo ho z určitých(?) dôvodov neuplatňujú, čím v podstate konajú v prospech toho, kto zákon porušil. Je nepochopiteľné, že stavebné úrady podľa odst. (3) § 88a nie sú schopné posúdiť porušenie práv a preto odkážu poškodeného na súd, ale ak tak neurobí, tak podľa § 137 odst. 3, už stavebný úrad je schopný vo veci rozhodnúť (?) Pri dodatočnom povolení sa spravidla nevyžaduje splnenie podmienok riadneho stavebného povolenia podľa § 48 a nasl.  (všeobecné technické požiadavky), ani podmienky umiestnenia stavby podľa §6 vyhl. 532/2002 Z.z., nakoľko ich zabezpečenie je už zbytočné, alebo nesplniteľné. Vzhľadom na podstatne nižšie nároky na dodatočné stavebné povolenie, je tento úkon finančne a časovo podstatne výhodnejší aj preto, že stavba je súčasne skolaudovaná a vydané užívacie povolenie. Sankcie podľa §§105-107, sa uplatňujú prevažne len v teoretickej rovine a keď tak hlboko pod úrovňou uvedenou v zákone, v skutočnosti nezodpovedajú ani nákladom na riadne stavebné konanie. Výška zaužívaného úplatku nie je zákonom stanovená, aj keď je tento úkon osvedčeným verejným tajomstvom.

Ďalšou absurditou súvisiacou s dodatočným povolením stavby je, aj na súdoch osvedčená prax, že v prípade stavby na cudzom pozemku - ak sa vlastník pozemku obráti na súd, zaviazať ho strpieť stavbu postavenú bez jeho súhlasu a bez riadneho stavebného povolenia – formou vecného bremena a ešte mu k stavbe umožniť prístup. Alebo ešte lepšie keď vlastník stavby 10 rokov pokorne priznáva, že stojí na cudzom pozemku a po tejto dobe toto vedomie poprie a podá žalobu o vydržanie pozemku – Občiansky zákonník §§129-134. Vágny výraz „dobromyseľnosť“ je nadradený nad platné majetkoprávne doklady a stal sa účinným prostriedkom subjektívneho posúdenia súdom a podporou bezcharakterného konania. Súčasne je to spôsob nadobudnutia cudzieho pozemku bez finančnej náhrady, pri čom pôvodný vlastník, ktorý platil za pozemok dane,  musí ešte znášať súdne trovy.

Článok 20 Ústavy SR o práve vlastniť majetok je v tomto prípade len dekoráciou, podriadenou záujmom bezcharakterných. Stavebný zákon poskytuje aj  ďalšie možnosti subjektívneho výkladu práva  využívané príslušnými zložkami štátnej správy, ako napr. určenie postavenia účastníkov stavebného konania podľa §59 stavebného zákona. S pojmom iné práva k pozemku, v tomto paragrafe, narábajú úradníci spôsobom, ktorým vylúčia nepohodlných z konania v prospech záujmov tých, ktorí zákon a práva vlastníkov susedných pozemkov porušili. Aj tento demagogický výklad pojmu je spôsobom rozhodnutia v prospech toho kto dá viac. Sprievodným javom výkonu úradníkov štátnej správy, je označenie toho, kto sa svojich práv domáha za neznášanlivého kverulanta, a v snahe umlčať ho vedú často konanie v jeho neprospech. Dovolím si otvorene vyjadriť pochybnosti o úprimnosti snáh kompetentných zasiahnuť proti „čiernym stavbám“, ale naopak o ich záujme udržať tento stav, z ktorého im nepochybne vyplýva veľa výhod. Hoci vo svojich vyjadreniach predstavitelia orgánov štátnej moci a súdneho aparátu zásadne odmietajú pochybnosti o Slovensku ako o právnom štáte, konštatovanie uvedené v nadpise svedčí o ich neschopnosti či skôr neochote objektívne posúdiť realitu.

Jednoznačne prevládajúce rozhodnutia súdov a príslušných orgánov v prospech tých, ktorí konajú v rozpore so zákonmi, je už na Slovensku pravidlom, čo je skutočnou príčinou poškodenia dobrého mena nášho súdnictva. Zrejme takéto konanie vyplýva aj z ich istoty beztrestnosti a povinnej úcte k ním, lebo opovrhovať súdom je zo zákona trestné a postihnuteľné. Zaužívané  deklarovanie boja s korupciou, všetkých doterajších vlád, sa stalo už klišé účinkujúce len na pobavenie tých, ktorí majú ku korupcii blízky vzťah, lebo sú si vedomí takmer nedokázateľnosti toho skutku.

Zákony umožňujúce subjektívny výklad práva sú príčinou a korupcia priamym dôsledkom tohto stavu. Občan je v takýchto podmienkach hračkou v rukách nie len tých, ktorí ich práva nerešpektujú, ale aj, alebo najmä, tých, ktorí ich práva majú hájiť. Uvedený komentár k predmetným zákonom a ich reálne uplatňovanie v praxi, je výsledkom vlastných skúseností, ako obete týchto deformácií – v prípade potreby som ochotný príslušnú dokumentáciu poskytnúť.