STRUČNÝ ŽIVOTOPIS PROF. ING. ARCH. E. KRAMÁRA, DR.H.C.

Na svet prišiel tesne pred prvou svetovou vojnou 5. januára 1914 v rodine evanjelického farára v dedinke Devičie pod Zvolenom. 

V Bratislave začínal projektovať v ateliéri Fridricha Weinwurma, ktorý naprojektoval moderné súbory obytných domov v Bratislave pre sociálne slabšie vrstvy – ako napríklad Unitas a Nová doba. Weinwurm bol synom židovského majiteľa tehelne a v roku 1939 musel svoj ateliér zavrieť.

So svojím priateľom Ing. arch. Štefanom Lukačovičom, budúcim profesorom na SVŠT, založili vlastný ateliér.

Za necelých desať rokov spolupráce  sa stali známimi architektonické diela, ktoré dodnes pútajú pozornosť odborníkov i laickej verejnosti:

Štátna banka v Trenčíne, Poštový palác v Bratislave (dnes ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií), Hlavná pošta v Trnave, Štátna banka a Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave (dnes City Gate a Mestské divadlo POH) a veľa iných. Pritom Eugen Kramár začal po vojne aj prednášať, dokonca sa v roku 1947 stal najmladším univerzitným profesorom v Československu, ako tridsaťtriročný dostal katedru na Fakulte architektúry bývalej Slovenskej vysokej školy technickej. To všetko, prirodzene, vyvolávalo aj závisť okolia a kolegov.

Syna z farárskej rodiny nebolo problémom, dokonca pre niekoho možno aj veľkým potešením, obviniť z protištátnych úmyslov. Ing. arch. E. Kramára v roku 1950 odsúdili na štrnásť rokov väzenia, stratu občianskych práv a všetkých akademických hodností.

A tak v rokoch 1950-1960 sa mu stala ateliérom väzenská cela na Pankráci !!! Komunistickí funkcionári poznali odborné kvality architekta Kramára a nehanbili sa ich plne využiť, keď mu navrhli, že bude môcť projektovať, nie síce celkom slobodne, čo bude chcieť. A vo väznici navrhol štúdiu prestavby pražského Staromestského námestia, projekt rekonštrukcie kláštora barnabitiek na Hradčanoch, sériu objektov obvodných oddelení Verejnej bezpečnosti, obytné budovy na Žiškove... každé ráno prichádzala do väznice kreslička, civilná pracovníčka, aby rozkresľovala Kramárove projekty !!!

(V inej cele, ale v tej istej väznici pracoval Kramárov kolega z fakulty profesor Piffl na detailoch fasád pražského Staromestského námestia, toho dokonca dozorcovia vozili priamo na námestie, keď svoje výkresy realizoval na priečeliach rekonštruovaných budov. Dvaja profesori z jednej bratislavskej fakulty v jednej base, nevediac o sebe... )
Eugena Kramára prepustili z väzenia o štyri roky skôr, na podmienku, na základe amnestie v roku 1960. Do školy sa nesmel vrátiť a v Bratislave si miesto nenašiel. Prijali ho v košickom ateliéri vtedajšieho Stavoprojektu. V ateliéri mladého a talentovaného architekta Jána Šprláka. 

V Košiciach vytvoril niekoľko na tie časy veľkorysých diel, napríklad obchodný dom Prior v centre mesta, najmä však sériu projektov pre Vysoké Tatry pred Majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970: Areál snow (pre Tatrancov aj snov) na Štrbskom Plese, vrátane komplexu hotela FIS, aj so zrubovou ubytovňou, s telocvičňou, fitnescentrom, krytou plavárňou a bistrom, radom bungalovov, so stanicou Horskej služby a s technickými službami, dvoma skokanskými mostíkmi so sedačkou, s tromi lyžiarskymi vlekmi so sedačkou na Solisko, s bežeckými traťami a tribúnami v cieli tratí a nad doskočiskom mostíkov, so stanicou ozubenej železnice v Tatranskej Štrbe, železnicou stanicou a s obchodným centrom na Štrbskom Plese, budovy Čedoku a Horskej služby v Starom Smokovci... Jeho kolegom a spolupracovníkom bol vedúci ateliéru košického Stavoprojektu, v ktorom profesor Kramár pôsobil, Ing. arch. Ján Šprlák, v prípade smokoveckých stavieb Ing. arch. Pavol Merjavý.

V ovzduší začínajúcich sa demokratizačných zmien šesťdesiatych rokov získal Eugen Kramár k svojej päťdesiatke štátne vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (súdruhovia ocenili jeho vtedajšie architektonické snahy, hoci desať rokov "projektoval" paradoxne vo väznici na  Pankráci...).

Ešte ani dnes sa človeku nechce veriť, koľko projektov za tie tri roky, čo ich strana trpela, dokázali tieto nadšené a erudované kolektívy pod vedením profesora Kramára vymyslieť a realizovať : hotel pre reprezentačné účely štátu na bratislavskom Bôriku, nová budova Slovenského rozhlasu (ateliér Š. Svetka), centrum Istropolitana, Dom odborov a Dom techniky na starom Centrálnom trhovisku, hotel Baník na Štrbskom Plese, čs. obchodné zastupiteľstvo v Moskve (ateliér I. Skočka), interiéry Bratislavského hradu, krematórium Bratislava – Lamač (ateliér J. Milučkého), urbanistické riešenie Nitry (ateliér A. Valentoviča) a ešte veľa pozoruhodných stavieb. Kým normalizácia Združené projektové ateliéry nezrušila a tvorivých ľudí nerozprášila do štátnych projektových ústavov rozkresľovať unifikované stavby rozrastajúcich sa sídlisk.

Profesor Kramár na sklonku svojho tvorivého obdobia pôsobil v maličkom ateliéri, kutici na Trnavskej ceste, kde mal riešiť neriešiteľné: poľudšťovať paneláky budúceho sídliska na území za Karlovou Vsou smerom na Devín, dnešné Dlhé diely. 

Ešte chvíľu viedol Radu pre výstavbu Vysokých Tatier, aj tú však politici už považovali za zbytočnú a zrušili ju.        

Spoločenské zmeny po roku 1989 priniesli pre pána profesora za hrsť zaslúžených spoločenských uznaní. Vyšla mu kniha pamätí a myšlienok o umení a architektonickej tvorbe. V roku 1990 mu Spolok slovenských architektov ako prvému slovenskému predstaviteľovi staviteľského umenia udelil Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Slovenská technická univerzita ho v roku 1995 poctila titulom Doctor honoris causa.

AKO SKROMNE ŽIL, TAK AJ V TICHOSTI TENTO SVET OPUSTIL

Deň pred Silvestrom v roku 1996 univerzitnému profesorovi Ing. arch. Eugenovi Kramárovi, Dr. h. c., v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie udeľoval minister kultúry štátne vyznamenanie. Osemdesiatdvaročný pán profesor pristúpil k mikrofónu, aby sa poďakoval.

„Architektúra...,“ povedal oslávenec do mikrofónu – a zrazu zmĺkol navždy.

Nevedno, čo chcel povedať. Lebo po chvíli padol na zem.

Srdce, naučené na krivdy, nevydržalo chvíľu úcty a potešenia. (Zlé jazyky tvrdili, že pánovi profesorovi prišlo špatne pri pohľade do sály, keď tam sedelo toľko bývalých komunistov prevtelených za roduverných demokratov...)

Pán profesor Kramár zomrel so slovom na perách, ktorého obsah a zmysel mal v živote najradšej.  

O skromnosti Prof. Kramára svedčí nasledovná príhoda :

V roku 1994 vtedajší minister kultúry Ivan Hudec zavolal veľkému slovenskému architektovi Eugenovi Kramárovi, aby mu oznámil, že bude mať tú česť udeliť mu cenu za jeho celoživotné staviteľské dielo, pán profesor sa iba trpko pousmial a vraví: „Akéže celoživotné, pán minister. Tých pár rokov, čo som mohol naozaj tvoriť, zrátam na prstoch. Inak som musel čosi kresliť v kúte ateliéru alebo trčať v base...“

Týmto krátkym príspevkom som si dovolil pripomenúť jubilejné sté výročie narodenia velikána slovenskej architektúry, aby takéto osobnosti nezostávali nepovšimnutí.